RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
V hlavných úlohách: Ján Blaško, Juraj Solovic, Tomáš Černička, ja
Po minulom víkende, počas ktorého sme nadávali na predpoveď a vždy pod vrcholom trafili do hmly, je konečne ideálne počasie. Z Viedne cestujeme cez Leoben a Eisenerz, za ním po asi 7km pri ceduli doľava na Radmer a náš malý výlet do Eisenerzer Alpen začína.
V tieni, najskôr v lese, cez rúbaniská, Kammerlalm a konečne povedľa Kammerlwand pomaly stúpame. Zasr... doskový sneh, v stope sa stále prepadávame. Slnko v sedle, perfektný záverečný hrebeň a výhľad, ktorý ohraničuje len horizont, nám dvíha náladu. Vidno naozaj všetko od Hochschwabu cez Julské Alpy, Seckauer, Triebener a Wölzer Tauern, Dachstein, Totes Gebirge po Gesäuse. Celý deň nás za chrbtom straší Lugauer, výstavný vápencový produkt miestneho vrásnenia, najmä jeho úžasné naklonené letisko. Výdatná strava pre foťáky aj naše oči. Kvôli tomu to celé robím. :-)
Zjazd je zábavný a strmý, ideme cez Kammerl po tých naviatych doskách a miestami kráterujeme. Dole po týždni chladných jasných nocí na snehu vykvitli zaujímavé ľadové kvety, ktoré pri prejazde krásne šuštia.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Po túre sme sa ešte previezli do Gesäuse a v posledných slnečných lúčoch videli tie krásne vápencové kopce. Také malé Dolomity. V lete sa uvidíme. ;-)
Výstup: Začiatok na konci doliny Radmertal (odbočka asi 8km za Eisenerz). Po lesnej ceste asi 1.5km ďalej, doľava cez les a priesek, okolo Kammerlalm žľabom nahor.
Zjazd: Hore priamejšie, inak ako výstup, asi 30°. Varianta: 40° žľab kúsok západne od vrcholu (skidepotu) na Kühbachalm a krátke stúpanie. Dole sa snažte trafiť cez hustý les na ten priesek. :-)
Reiting je izolovane stojaci menší masív s niekoľkými lokálnymi maximami. Gößeck je najvyššie z nich a najmarkantnejší vrchol v blízkom okolí Trofaiachu, kde bývame.
Hneď za lesnou cestou výšľap oživujú netradičné spestrenia: oplotený vodný zdroj, ktorý sa komplikovane obchádza zľava, a o kus ďalej plot s rebríkom (lezenie UIAA I, lyže prehodiť). Pri zjazde teda znovu preliezť (prehodiť) a vodný zdroj sa jazdí priamo, nakoľko je tam prašan a žiadne stromy. ;-) Plot sa podľa výšky snehu prelieza, podlieza alebo medzilieza (cedí), posledné sa dá aj s lyžami.
Cestou hore je iba jedno nejasné miesto, po prechode lesnej cesty ešte pár serpentín v hustom lese mierne doľava a potom sa pokračuje žľaboroklinou.
Napriek nie celkom ideálnemu snehu jazdíme riadne strminy, z vrcholu mierne doľava (pozor na skaly). Výber je široký a tak si to dávame opäť, novými trasami namiesto odfúkaného Grieskoglu. Prekvapivo strmých je ešte pár stupňov v rokline ďalej dolu, naproti tomu záverečný les je relatívne najpohodlnejší z tohto víkendu. Len chvíľu sa motáme medzi stromami, prichádzame na lesnú cestu a nasleduje priesek vľavo.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Výstup: Z parkoviska po ceste ďalej, vodný zdroj značka obchádza zľava. Po chvíli sa križuje lesná cesta, z nej odporúčam napojiť sa vľavo do žľabu. Pár strmých výšvihov a ešte pred sedlom doprava na vrchol.
Zjazd: Ako výstup, stále v žľabe a keď začne hroziť les, prídete na spomínanú cestu v 1200m. Vľavo je priesek, ním dolu.
Za fotky označené hviezdičkou ďakujem Jurovi a jeho povoleniu, ozdobiť si nimi svoju stránku. :-)
Zúčastnili sa: Markus Graser a jeho otcom organizovaná skupina
Predpoveď počasia bola nanič, sezóna snehovo nanič, kondícia po chorobe žiadna. Ale víkend bol dohodnutý, ubytovanie rezervované a priepustka od rodiny vybavená. Takže hurá do Gesäuse. Predpoveď neklamala, bolo fakt hnusne, ale snehu dostatok - prašan nevídanej kvality. Aj malý Gscheideggkogel s lesom až po vrchol sa vyplatil, dali sme si aj medzizjazd v dobrom snehu asi 200m do Radmertalu.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Ďalší deň stúpame v rovnako "vábnom" počasí na Leobner. Pod sedlom to skupina pred nami otáča, vraj hore nič nevidno, hmla, vietor, nedá sa. Ale čoby. Hore je hmla, vietor, dá sa, vidno hádam aj dvadsať metrov. Na vrchole fúka trošku viac, zhadzujeme pásy a uháňame dolu do sauny. Tá bola super!
Zjazd je pomerne strmý, hlavne vzhľadom na lavínovú trojku, držím sa teda vzadu. Ale je veľmi pekný, vidno, že vedúci sa vyzná. Dole sa dokonca vynárame z hmly a fičíme cez lúky. Stop! Vedúci, kamošov otec, sa síce vyzná, ale v našom údolí diaľnica nebola! Takže výstup 800m tam, odkiaľ sme práve prišli a zjazd na istotu po trase výstupu. (Pôvodne bol v pláne severozápad, diaľnica cez Schoberpass je na juhu.)
Výstup: Gscheideggkogel - autom z Johnsbachu na koniec cesty, eventuálne reťaze. Potom po značke rednúcim lesom na vrchol. Zjazd je možný aj pomerne zarastenými žľabmi, na tie je lepšie mať viacej snehu, než bolo doručené nám.
Leobner - opäť z parkoviska na konci cesty cez Grössingeralm a sedlo Leobner Törl okolo opticky zaujímavého hrebeňa Leobner Mauer do veľkého kotla. Ľubovoľne na vrchol. Odtiaľ tri možnosti - na SV ako výstup, na SZ cez Ploden k parkovisku, alebo omylom, ako my, na JZ cez Haberlkar.
Posledný deň nášho zájazdu je pre istotu hnusne, ale aspoň sneží. Keďže sneh začína vysoko a na južných stranách ešte vyššie, ideme na Wildfeld zo severu. Najskôr pohoda po lesnej ceste. Potom niekoľko rúbanísk a je jasné, že zjazd bez peších úsekov nebude ani dnes. Kúsok po ceste, po lúke, chatka a zakrmovanie v závetrí, potom nasleduje trochu hlúpy traverz hore-dolu po svahoch Schwarzensteinu a Stadelsteinu. Ten prvý by bol s Ramsau najlogickejší, ale vrchol je lezecky pomerne náročný - pred piatimi rokmi som tam dokonca poťahoval nejakú skobu. Tiež v hmle.
Možno za to môžu deti a vykojený mozog, že odhodlanie poľavuje a vrcholu sa v silnom vetre vzdávame v prospech zrýchleného zjazdu. Paličkovanie hore-dolu traverzom zahrialo, takisto nosenie lyží po rúbaniskách.
 |
 |
 |
Výstup: Odhrnuté parkovisko v Eisenerzer Ramsau (nezabudnite reťaze, strmá cesta), odtiaľ po lesnej ceste po značke. Cez dve rúbaniská a riedky les, ďalšou lesnou cestou k chatám. Traverz popod Stadelstein lesom a húštinou, na záver pár skaliek. Zjazd ako výstup, horná lesná cesta, žiaľ, nevedie nikam a nie je alternatívou pri nedostatku snehu.
Kto: moje deti a rodičia, Majka, ja
Nížiny sú utopené v mlieku, slnko hlásia až ponad 1200 metrov. Hohe Wand nás teda nevytrhne. Mierime na Präbichl a hmla končí len kúsok pred parkoviskom. V sedle je strašná zima, no na južných svahoch Reichensteinu sme v tričkách. Zaujímavé sú pohľady na ťažbu železnej rudy na známom kopci Erzberg. Chodník ho trochu hlúpo obchádza kúsok od cesty za plotom. Nová lesná cesta pod Reichensteinom zničila značenie. Kým rodina zakrmuje, ja hľadám odbočku. V sedle mám dosť, deti spolu vážia asi 25 kg.
Druhý deň po nocľahu v Trofaiachu je počasie rovnaké, v sedle trčí z hmly len vrtuľa. Stúpame hustým lesom na Polster, až od polovice kopca je niečo vidieť. Potom traverzujeme po rozmočenom Knappensteigu do Polsterkaru. Lúky, kríky, farebné jesenné lesy. Stále pár metrov hore-dolu, niekoľko pekných skalných vežičiek a sme na chate. Materiál je geologicky veľmi zaujímavý, vápence a vyvreliny. Ako v zime na lyžiach zisťujem, vyplatí sa vyjsť až do sedla Hirscheggsattel - úžasný výhľad. My dnes z chaty rovno klesáme späť.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Kto: Majka a ja
Dokonalé počasie, dokonalý sneh. Len film akoby sa zasekol, už dve hodiny prešľapujeme a Stadelstein sa vôbec nepriblížil. Výhľady naviac uzatvára obrovský kotol. V sedle sa všetko mení a keď vyťapkáme jednoduchým hrebeňom na vrchol, svet nemá hraníc. Zjazd je skvelý, zo sedla je pôžitkársky skok do firnu a pohodlne oblúčikujeme celým kotlom a fantastickým rúbaniskom (možné varianty) až na lesnú cestu. Po nej už menej pôžitkársky dohrkoceme k autu po tvrdom snehu.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Jeden pekný letný víkend bez detí, o to krajší, sme sa s rozumnejšou časťou rodiny Olekšákových, teda bez detí, vybrali na prechádzku. Treba povymetať biele miesta na mape a navštíviť najvyšší vrchol hrebeňa Haller Mauern. Na opačnom konci sme už boli, Natterriegel. Výstup a zostup sú mierne monotónne, ale v tom najlepšom zmysle slova, s dobrým výhľadom. Urobili sme okruh cez južný hrebeň - Hofersteig - nahor a západný hrebeň nadol. Oba sú bez technických a orientačných problémov, stále nahor. Dve strmšie miesta sú zaistené reťazami, ale ani za mokra by neboli problém. Ten by mohol nastať skôr na strmých trávach v dolnej časti.
Po letnej návšteve som bol zvedavý, ako to tu vyzerá v zime. Trochu jednotvárny strmý svah môže byť na lyžiach niečo úplne iné, než škriabanie sa trávami. Kopec nesklamal. Trochu som znepokojený plným parkoviskom pri Bosruckhütte, ale takmer všetci idú na Scheiblingstein. Po pár zahrievacích metroch nahadzujeme škrabky a ideme rovno na vec. Sneh je strmý, strmší, závratný a perfektne drží, možno mohol byť aj mäkší. Je ideálne počasie, denné oteplenie je slabé a bez stresu sledujeme okolie z vrcholu. Jedna partia sa prekopáva cez prevej nad západnou stenou, nám to úplne stačí o sto metrov nižšie. Stena je dlhší čas asi 45° strmá a trochu prehnutá. Podľa orientácie je sneh zmäknutý trochu primálo alebo trochu akurát.
Stena je v hornej časti vzrušujúco vzdušná, aj neskôr dolu nestráca strmosť. Vyberám si oblúčiky v časti, ktorá je trochu južnejšia, trochu mäkšia a trochu strmšia. Je to zábava, keď je človek po rekordnej zime dobre rozlyžovaný. Keby som rozlyžovaný nebol, asi by to odniesli trenírky. Dolu pri lese sa v črevách začína diať to, čo sa nestihlo udiať ráno a zúfale hľadám nejaký papier. Dnes musí stačiť sneh na indický spôsob. Pokračujeme ďalej nadol okolo obrovského stáda kamzíkov. Päťdesiat kusov, možno viac. Ten sneh je pri lese už trochu mäkší a brzdí. Ak máte viac času, do programu zaraďte aj severozápadnú stenu. Je menej strmá, viac práši a tiež poteší. My však poobede cestujeme do Stubaier Alpen.
Dva dni pekné počasie. Chaty už zatvorené. Čo teraz? Hľadám v mape nejaký Winterraum. Najbližší vykurovateľný má Hesshütte v Gesäuse. Beriem dva dni dovolenky, makovým koláčom motivujem deti a vo štvrtok vyrážame. Deti hore kopcom utekajú, akoby sa tam narodili. Zrazu však zastavili a nechcú ísť ďalej. Aha, nakŕmiť. Potom to zrazu opäť ide. Vitamíny doplníme bukvicami v lese pri Koderalm. Prechádzame okolo primrznutých jazierok na Stadlalm. Pri ceste je pár zaujímavých bouldrov a strmé severné steny Stadelfeldschneid, v ktorých sa však nelezie. Videli sme aj skalného psa Sulzkarhund.
Krátko po západe slnka prvý raz vidíme Mesiac a chatu. Zaujímavé je, že dvere sa nedajú celé otvoriť, spodná polovica je priklincovaná. Ale kto zvládol cestu sem po svojich, pre toho nie je problém preliezť, aj keď má len 130 cm. Zakúrili sme v peci a varíme cestoviny. Po večeri sa pýtam detí, či idú so mnou nabrať vodu. - V žiadnom prípade! - Okej, tak idem sám a vy tu zostanete. - V žiadnom prípade, ideme s tebou! K vode je to asi päť minút, ale pri splne a oblohe plnej hviezd nám celý proces trval takmer hodinu.
Deťom porozprávam rozprávku o horských kozliatkach a spíme. V noci je príjemne, hoci som si zabudol spacák. Chatové deky dobre fungujú. Ráno sa Lucka prehadzuje už o piatej, potom sa aj s Filipom strkajú a o siedmej sa hrabeme von. Čo dnes budeme robiť? Hochtor sa mi zdá príliš veľké, hoci lákavé sústo. Ideme na Zinödl. Vyčistíme pec, pozametáme Winterraum a ideme nahor. Sleduje nás niekoľko kamzíkov. Keď morál začína poľavovať, navrhujem skratku cez skalné výšvihy. Deti sú od radosti bez seba, že si môžu zaliezť. Robíme exponované fotky, mamu skoro porazilo, keď ich videla, a po peknom južnom hrebeni doliezame na vrchol. Je bezvetrie, teplo, pár ľudí sme stretli až cestou nadol pod chatou. Jazierka pri Stadlalm sú dnes zamrznuté úplne a dá sa na nich šmýkať. V doline sa konštatuje, že turistika je hlúpa, kopce sú hlúpe a budúci rok pôjdeme zas.
Lucka má s kamarátkou týždenný tábor v Gstatterbodene, ktorý začína v nedeľu. Vyťahujem mapu a skúmam, čo podnikneme v sobotu a ako to urobíme bez auta. Vlakom sa do Gesäuse krásne cestuje, železnica vedie tesne popri rieke Enns a ide to bez stresu. Aspoň cestou tam. Vystupujeme o desiatej v Admonte, nahadzujeme ruksaky a vyrážame. V meste sa vždy orientujem ťažšie než v prírode, ale teším sa, že nie som sám. V diaľke pred nami nejaká dvojica križuje mokré lúky sem a tam. Asi majú rovnaký cieľ ako my, nakoniec ale volia nesprávny smer ďaleko vľavo. Dobiehajú nás, keď jeme obed a púšťame sa do reči. Naozaj ideme rovnakú trasu, oni však na chatu Oberst-Klinke-Hütte nejdú cez trochu náročnejší hrebeň na Riffel, ale južnou stranou. Po obede sme ich znovu predbehli. Nakoniec asi nešli ani na Kreuzkogel, ale na chate sme boli skôr.
Lesom sa cesta trochu vlečie, hoci rýchlo naberáme strmé metre. Fotíme sa so slepúchom, naberáme vodu z prameňa a potom konečne nasledujú výhľady a prvé skaly v okolí. Ako zvyčajne, Filip zmizne niekde vpredu, dievčatá sa držia vzadu a ja s ťažkým ruksakom sa snažím udržiavať prehľad a slušnú pozíciu. Kreuzkogel je pomerne rýchlo náš, výhľad stojí za to. Napriek peknému počasiu stretávame len dvoch ľudí. Z Kreuzkogla nasleduje pekný trávnatý a suťový hrebeň na Riffel. Vľavo sú pekné žľaby na sever, ktoré si zapisujem na zimu, vpravo previsnuté sute smerom na juh ku chate. Tieto rozsypance nakoniec aj ochutnávame na konci hrebeňa. Strmá hlina, fixné lano vytrhnuté zo skaly, ak tu vôbec niekedy nejaká bola, len záver je pekný skalný výšvih. Pri kríži vidíme ľudí a zdá sa mi, že na vrchole bude tlačenica, ale je to ako na Schneebergu: priamo zo steny sa dostávame na lúku a miesta je tu dosť. Filip ešte zhybuje na kríži, lebo prevýšenie 1700m osemročné dieťa, samozrejme, neunaví. Náladu trochu kazí, že už nemáme vodu, ale ku chate je to iba dolu kopcom. Kto by chcel, môže ísť aj na Sparafeld a Kalbling, je to necelú hodinu naviac. Nám stačí, kde sme. Pôvodný plán pokračovať ešte dnes na Mödlinger Hütte je nerealizovateľný, po siedmich hodinách máme všetci dosť. Našťastie sa pre nás našlo miesto aj na Obers-Klinke-Hütte.
V nedeľu sú nahlásené dažde a búrky. Fantastickou rozbitou krajinou na južnej strane Reichensteinu sledujeme, ako sa k nám blíži búrková stena. Postupne miznú vzdialenejšie vrcholy, chata sa však nepribližuje. Nakoniec máme šťastie, dostali sme len pár kvapiek a obed. Pre vegánov ale nemajú vôbec nič, ako väčšinou v Rakúsku, riešia ma pripálenými zemiakmi. Keď sa vypršalo a spoločenské hry nás prestali baviť, vydali sme sa do doliny. Aj do Johnsbachu dobiehame tesne pred lejakom. Taxík nás dovezie do kempu Gstatterboden, kde vysadíme dievčatá a ich veci na celý týždeň, ktoré som vláčil so sebou. Do odchodu vlaku ešte naplníme rieku kameňmi, poobzeráme okolie a o piatej cestujeme.
Cesta späť stojí za zmienku. Vlak mešká pätnásť minút, lebo čakal na prípoj. To nám na stanici ukazujú polhodinu vopred. Vodičovi autobusu, ktorý nahrádza vlak kvôli rekonštrukcii trasy medzi Kleinreifling a Waidhofen, to však neprezradili a tak odišiel bez nás. Kto nezažil, nepochopí. Našťastie o necelú hodinu ide ďalší bus a vďaka prípoju do Amstetten je naša celková časová strata len asi 20 minút. Aspoň sme si pokecali s ostatnými. Vodič autobusu je nadšený skialpinista, cyklista (a fajčiar), napriek búrkam si dnes zajazdil.
Literatúra
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |