RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
Zostava: Juro Solovic, Maja, ja
Hochschwab je druhý významný kopec cestou do Álp z východu. Prvý je Schneeberg, ktorý je napriek menšej výške o 50km dostupnejší. Ale porovnávať sa nedajú, tých 200m rozdielu stojí za to. Prínosom je aj poloha vnútri pohoria - na vrchole Hochschwabu nestojíme na poslednom vysokom, ale medzi svojimi. Tomu za dobrého počasia zodpovedá výhľad.
Ale od začiatku. Rozhodli sme sa pre pohodlnú, no dlhú túru na hlavný vrchol zo Seewiesenu. Pricestovať možno po diaľnici S4 od Viedne exit Mitterdorf cez Veitch a Göriach, od Grazu dolu v Kapfenbergu na Aflenz. V oboch prípadoch sa parkuje v Seewiesene pri kaplnke vľavo vo výške 941m. Kto si pribalil bicykel, je prvých 3.5 km vo výhode, ostatní skáču na lyže alebo do trávy, podľa snehovej pokrývky. Prvá časť sa naozaj vlečie pri minimálnom stúpaní, a pri slabších náturách sa môže vliecť celých 12 km na vrchol.
Dolina pripomína Veľkú studenú v Tatrách, určite aj tu zúrili ľadovce. Niekoľko strmších stupňov a medzi nimi rovinky alebo dokonca aj krátky medzizjazd. Cestou späť sa ho všemožne snažíme obísť, ale nakoniec tých 50m aj tak nesieme. Stále sa je na čo pozerať, napadané lavíny a porozhadzované stromy, steny po stranách doliny, vrcholy, á, už sme hore? Najkrajší je pohľad na bránu Gesäuse medzi Buchsteinom a Hochtorom na západe. Zjazd nie je nič oslnivé, tipujem do 30°, no dajú sa nájsť aj strmšie varianty.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Zostava: Maja a ja
Po prvej návšteve Hochschwabu pred tromi týždňami som bol bez seba od nadšenia a to som ešte netušil, čo nás čaká dnes. Trasa cez Rauchtal na Zagelkogel vedie cez obrovské lavínové polomy, pomedzi divoké skalné bariéry a je lyžiarsky ešte oveľa zaujímavejšia (teda aj náročnejšia), než Dullwitz.
Začína sa od hostinca Bodenbauer pri veľkom parkovisku, ktoré za pekného počasia až také veľké nie je. Než sa v popadaných stromoch zamotáte ako my, radšej sa držte skalných stien vľavo a značky. Do veľkého žľabu, ktorý je znakom, highlightom a čerešničkou tejto túry, radno odbočiť hneď za obrovskou lavínovou čistinkou doľava cez les. Tým by boli orientačné problémy a lezenie zvislých trávnikov zažehnané a ďalej to ide už iba nahor.
Z Rauchtalu všetci, nevedno prečo, odbočili na nižší Hochwart, na vrchole sme nečakane sami. Prekvapko bol aj prašan, ale vetrom poriadne utlačený do marťanských štruktúr. Nie, fotku nemám, dosť veľký problém bol ustáť to. ;-) Kto je dobrý a stretne ešte lepšie podmienky, môže sa dolu pustiť cez Zagelkar, strmšou a určite osamelejšou alternatívou (nabudúce, asi ako si sľubujeme Lugauer ;-).
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Po osviežujúcej noci v stane (riešenie otázky, kto mal môj zimný spacák, prenechám ako cvičenie čitateľovi) sa vyberáme k susedom na Karlhochkogel. Obloha je mierne zatiahnutá, ale sme tu sami až na dvojicu hodinu pred a hodinu za nami. Najskôr hodinka nosenia, potom konečne sneh. Ale na staré kolená si tuším aj na tie lesy začínam zvykať.
Trasa je jasná, po hnusných čiernych základových lavínach okolo svištej domácnosti vo veľkom kotli (boli doma a pískali na nás) oblúkom doľava a zaujímavým žliabkom na vrchol. Pekný výhľad na južnú stenu Hochschwabu, Zagelkogel a vôbec okolie. Svahy okolo Karlgrabenu mi pripadajú od lavín vyleštené, je to miesto, kde by som nechcel byť, keď krásne romanticky sneží.
Prvý oblúčik z vrcholu je okolo 45°, odhodlával som sa asi desať minút. Zvyšok je fajn. Zjazdové radosti končia tam, kde sa pod snehom hlási o slovo potok. Lyžujeme aj po tráve, kameňoch, zasypaných lyžiaroch, na tenkej vrstve, pod ktorou to žblnká a potom cez kosodrevinu. Fuj, to posledné bolo naozaj o nervy, liezli sme z potoka, alebo skôr bagrovali sutinou takmer zvisle nahor cez kosodrevinu, to už nemusím. Zostup nám príjemne skrátila jedna sutina, boli sme vcelku radi, že nekončila vodopádom.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Výhľad bol naozaj bez hraníc:
Vľavo Hochschwab, približne uprostred Karlhochkogel. Pohľad od smeru na SV po JV.
V popredí všadeprítomný masív Hochschwabu, v prostredí Eisenerzer Alpen, v pozadí vľavo Seckauer Tauern a vpravo Gesäuse. Náš Hochreichart celkom dobre vidno. Celkový smer od JZ po Z.
Vľavo Zagelkogel (naša trasa je zakrytá), Hochwart, Hochschwab, vpravo biely Ringkamp. Trasa cez Dullwitz vedie cez dolinu pred ním, za trávnatým pahorkom. A to všetko, okrem Maji, je Hochschwab. ;-) Pohľad na SZ až SV.
Poznámka: Lavíny - nechodil by som sem pri stupni 2 a vyššom a už vôbec nie v zime. Ani tie stromčeky útle ako ja nepopadali samy od seba. (Koľko je tu záporov a čo som chcel vlastne povedať? ;-) Hrozivo vyzerá najmä Zagelkogel a Karlhochkogel, ale aj v Dullwitz sme videli padať biele "televízory".
Sezóna s najmenším množstvom snehu, aké som doteraz zažil. Ale to koncom januára ešte netuším a domorodci hlásia v okolí Gesäuse dostatok snehu. Dostatok znamená, že túry vôbec sú možné. Zo sedla Präbichl po parkovacích zmätkoch sledujeme stopu na Lamingegg, križujeme zjazdovku. Kúsok cez les, ktorého zjazd si neviem predstaviť, potom sa krútime popod pekné steny Leobner Mauer a sme na vrcholovej plošinke. Kto chce, pokračuje na Hochturm, nám sa nechce. :-) Ideálne počasie, mraky sa tlačia cez Präbichl, za ním dnes slnko asi nevidia.
Z Laminegu (ja ho volám takto a basta) je krásna panoráma na západný Hochschwab. Hneď oproti nám je pôsobivá stena Griesmauer s TAC Spitze - neuveriteľné, že na tú sa dá dostať na lyžiach. Zjazd je potom prekvapením: les sa zázračne obchádza zdola žľabom. Takmer sme zázračne skončili v potoku. A snehu je naozaj dosť na to, aby lyže zostali nepoškodené.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Panoráma od TAC Spitze, Griesmauerkogel po centrálne plató Hochschwabu - Ebenstein, Hochschwab, Zagelkogel"
Výstup: Tesne pred sedlom Präbichl doprava ku zjazdovkám, pri chatách veľa parkovísk. Po značke zvážnicou, krížom cez zjazdovku smerom na Leobner Mauer, Hochturm a Lamingegg. Lúkou nie rovno do sedla, ale vpravo lesom popod svahy Leobner Mauer, potom plochým žliabkom na plató.
Zjazd: Ako výstup, v žliabku až nadol na lesnú cestu. Ak je veľa snehu, možno prejsť potokom až na lúku.
Druhý deň je krásne počasie a tak skupinu prehováram na dlhú a rovnako krásnu túru: Lugauer z juhu. Žiadne zbytočné kilometre, priamo nahor. Mierny odpor v lese tvrdohlavo prekonávame, hlasujeme o pokračovaní nahor. Poznáte to, keď prešvihnete správny moment vzdať to.
V prípade Lugaueru je snehu až-až a po rúbaní sa po pás v strmom lese nás zastavuje skalný prah. Niežeby sa nedal preliezť. Keby sme odhrabali a vysušili naklonený trávnatý traverz, určite by sa dal, ale na balansovanie nad stenou nikto nemal chuť. Zjazd, asi päť oblúkov na skalných platniach a po dreve - nestál za reč. Jednoducho, sprievodca kecá: Lugauer sa v zime z juhu vyjsť nedá, na to je traverz príliš exponovaný a šmykľavý. A výstup lesom po značke je až po skaly možný len po nohách bez lyží, príliš strmý a členitý.
Výstup: Radšej niekde inde. Zjazd takisto.
Griesmauer geograficky patrí k Hochschwabu, nakoľko leží na východ od sedla Präbichl. Až po nafotení vrcholovej panorámy pri mohutnom kríži som si všimol, že vedľa mňa sú dva vrcholy o pár metrov vyššie. Správne, na plánovanej TAC Spitze nie som. Nabudúce. :-) Či už navštívite vrchol s jasne viditeľným krížom, alebo ten správny bez kríža, túra je rovnaká: od sedla Präbichl krátka, ale pestrá a s úžasným výhľadom do Gesäuse a na západný Hochschwab. Od sedla Hirscheggsattel sa motám medzi vežičkami a kosodrevinou, za každým rohom sneh prekvapivo pokračuje ďalej. Vrchol vidno až na záver. Zjazd je nenáročný, hore trochu prašanu, dolu veľa firnu.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Naše malé deti vreštia po nociach, takže sme neskoro vstali a ešte neskôr vyrazili. Pôvodnú trasu cez Karlhochkogel škrtám, no aj tak počas výstupu na Schiestlhaus stretávame len dve skupinky. V stenách Hundswand vidíme spomalených lezcov a Trawiestal je ľudoprázdny. Až na rebríku G'hacktes vrieska nejaká bojazlivá dievčina. Janka s Martinom zhadzujú spacáky pri búde Fleischer bivaku a pokračujeme na vrchol pozrieť si západ slnka. Konal sa.
V chate nadšenie opadlo, nejaká skupinka žúruje do polnoci a ešte potom bubnuje po radiátoroch. Samozrejme, je plno a spíme v jedálni na matraciach. Chrápanie a búchanie dverami po celú noc. Chata nikdy viac. Ráno vidno východ slnka priamo z jedálne, škoda vstávať. Ale pár hrdinov (asi spali) stúpa ešte pred siedmou na vrchol.
Druhý deň ideme opäť cez vrchol a zbierame osadenstvo plechovej búdy. Tiež sa nevyspali, chrápal tam brnenský pes. :-) Od bivaku cesta pokračuje prakticky po rovine, okolo krasových dier. Rauchtal v zime vyzeral úplne inak. Nasledujú skupiny kozorožcov a postupné klesanie cez Hirschgrube po chatu. Trasa je veľmi pestrá, za každým rohom číha niečo nové. Je nezvyčajne teplo, obliecť sa musíme až na parkovisku pri aute. Neuveriteľná viditeľnosť, jasne vidno ľadovce na Dachsteine a kompletné východné Niedere Tauern. Kto má pochodené, bilancuje a všetci plánujeme.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
||
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |