RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
Keď po príchode do sedla Peternscharte prvý raz vidím severné steny Hochtoru zhora, musím si najskôr sadnúť a päť minút sa iba pozerám. A to som sa práve vrátil zocelený z Dolomitov. Lezenie je tu tiež fantastické, nájde sa tu aj niekoľko borhákov, aj staré a nové klasiky bez pridaných istení. Každý si vyberie - sólista, športovec aj všežravec. Len ten vápenec nie je ani náhodou dolomit, stenou sa nahor neuteká po madlách a lištách, ale skôr opatrne vzlína po platniach a oblinách, ako všade na severnej strane Álp.
17. 7. 2006 - O deviatej večer dorábam posledné skripty pre zákazníka (v sobotu!) a o jednej nad ránom si s Markusom hľadáme miesto na bivak nad Johnsbachom. Spíme na lesnej ceste vedľa auta pri zurčiacom potoku. Tak dobre ako tieto dve noci som sa už roky nevyspal.
Cesty vo výberovom sprievodcovi XEIS Auslese sa zdajú byť zárukou kvality. Vyberáme niečo ľahšie južnejšie, lebo po sparných dňoch prišla kosa. Peterkova cesta na Festkogel, 300m 4+/5-. V topo je málo istení, vyzerá to na zábavu. Pekných je ale iba prvých 100m pod samotnou stenou, kde sú vyborhákované nejaké 5-7 cez vodné jarčeky. Samotný Peterka obsahuje asi štyri lezecké kroky, zvyšok je chodenie, čiastočne v suti. Ťažké miesta sú pevné a hladké vo vodou vyleštenom kúte a komíne. Záverečný komín je ale tuším o niečo ťažší než ostatné miesta a trochu nepríjemný. Zostupuje sa cez Schneeloch krásnou, sporadicky značenou trasou cez rozkošné krasové útvary. Schneeloch je obludná hlboká trhlina v kopci, plná snehu.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Snehové pole pod stenou je malé ako nikdy, po chvíli pobehovania teda volíme cestu, ktorej nástup je málokedy bez snehu: Schneewind. Hneď nad prvým borhákom udrela ťažká chvíľa a takmer aj moja posledná hodina. Lezenie je veľmi neprehľadné, bouldrujem päť metrov nad istením a počítam, či to v prípade pádu vydá až na zem. Asi hej. Skúšam založiť frienda do korýtok, márne. Dávam pokus vpravo. Nič. Ďalej vpravo. Zase nič. Markus povzbudzuje - tam nič nie je, skús to vľavo! Nakoniec to púšťa, ale nie zadarmo. Nasledujú ešte hnusné korýtka. Niektorí ich milujú, ja nie: lezenie je vytrvale monotónne, človek rozčapený ako žaba, nohy bolia, založiť niet kam.
Po tejto psychickej príprave je Superlux pohodová malina. Ťažké miesta sú vždy dobre istené dva-tri kroky, zvyšok sa uteká po dobrých pevných chytoch v celkom strmej stene. Vždy je kam založiť, zdravé pevné odštepy priam pozývajú friendy. Mne už netreba, jednoducho leziem. Všade naokolo sú istenia ťažších ciest, ale orientácia je ľahká. Jedine posledný štand som nenašiel, riešim to na dvoch friendoch.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
18. 7. 2006 - Na druhý deň, dúfajúc v trochu lezenia, ideme na Buchstein. Sme rýchli, nástup s prevýšením 1300m stíhame za tri hodinky aj s traverzom pod stenu. Lezieme König Löwenherz, 300m 6+. Prevláda vytrvalostné lezenie po fantastických štruktúrach a dobrých chytoch, krátke platne. Kľúčové miesto nie je najťažšie, to sa podľa nás nachádza o dĺžku skôr v zaujímavom prešahu v platni. V novom sprievodcovi od Schalla sú dokonca písané dve miesta 7-, a to som premýšľal, či to vôbec bolo 6+. Zostup je veľmi zábavný, zliezame cez Wenger Steig. Strmý komín za 2 so železnými kramličkami v ťažších miestach. Vraj najlepšia trasa nadol. To si ale nemyslí Markus a sľubuje, že nabudúce radšej zlaní.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Po flashnutí Chobotnice, Finále a iných zaujímavých vecí na Beckove, po lezení predtým aj potom, si myslím, že som fyzicky vcelku na dne. Markus ma však presvedčí, že sa dá klesnúť ešte hlbšie. Po dni "oddychu" vyrážame na Kalbling. Jeho juhozápadná stena je v momentálnom počasí jediná, v ktorej by malo byť teplo. Nie je.
15. 8. 2006 - Denggführe, 7-, 300m. Kým sa turisti okolo nás prechádzajú v krátkych tričkách, Markus, Thomas, Hannes a ja mrzneme na nástupe. Kľúčová dĺžka je celkom fajn, po ťažkom je vždy možnosť rozmraziť prsty. Všetci vylezieme. V nasledujúcom traverze za 6+ všetci sedíme, topánky dnes nemajú trenie. Cesta je v ťažkých miestach husto vyskobovaná, zrejme pôvodne technicky lezená. Vyššie už nie, sem-tam zakladám, občas bojím, ale iba trochu.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
16. 8. 2006 - Konkurs, 6+, 370m. Hneď prvá dĺžka je srandovná, zaštandovať sa mi podarí po 59.95m. Máme tri zdroje, topo je v každom odlišné a realita ešte iná. Markus vytiahne ďalší choďák a onedlho stojím v klasickom platňovom probléme: nohy na ničom, v rukách nič. Nado mnou borhák, naľavo aj napravo borhák, podo mnou dlho nič. Cvakol by som všetky tri, ale ani k jednomu to nevyzerá byť za inzerovaných 6-. Nakoniec to nejako preplazím a štandujem, keď už lano ťahá mňa a nie naopak. Kľúčová dĺžka vcelku ide, no najviac premýšľam o dve ďalej v 5+ vždy 5-10m nad istením. Dosť morálová, kľukatá cesta s nepríjemnými traverzmi, raz aj nadol. Keď sme už asi v polovici, začína pršať a všade sú veľké mraky. Rozhodujeme sa zlaniť po nasledujúcej dĺžke. Dovtedy je však všetko OK, takže pokračujeme. Zase prší a znova usychá. Psycho.
Bergführersteig, ktorý vedie od Peternpfad pod Planspitze (od Haindlkarhütte 2.5h), je vcelku pekná trasa. Thomas a Hannes to nenašli. :-) Kým lezieme, vo vedľajšej stene premávajú dvaja starší páni. Hore, kým to ide, a potom spod previsov zasa dolu a inde hore, a tak dokola. Vraj nemajú topo a sú mierne zmätení, Markus s nimi hovoril na nástupe. Ale to je OK, oni to tu poznajú, to všetko už kedysi liezli atď. Pozorujeme ich z každého štandu.
 |
 |
 |
Spolulezec: Markus Graser
Sprievodca láka excelentnou skalou, stránka v knižke je už celá oslintaná, takže hor sa! Nástup je po novom značený červenými bodmi priamo popod stenu, niektoré nepríjemné miesta sú fixované káblom. Ale nie všetky a cestou nahor ich pribúda. To musí byť naozaj pekná cesta, keď kvôli nej (a Blitz und Donner, spoločný nástup) narobili toľký poriadok! Blitz und Donner je celá mokrá, takže sa strmou trávou po rampe hrabeme ďalej. Nástup je ešte horší než pod Dachl.
Markus nalieza. Stupeň, tráva, stupeň, suť, štand. Skrátim to. Tri pekné dĺžky v rozožratej skale asi uprostred steny sú vykúpené skutočne hnusným zvyškom. Všetky špáry trávnaté a hlinené, línia nič moc, veľa chytov pohyblivých. Trikrát sa zo zvislej steny vylieza do previsnutej kosodreviny. Tri dĺžky nad terasou na záver sú desivo rozlámané, zle istiteľné a orientačne náročné - stena je všade rovnaká. Nikdy viac!
Kľúčová dĺžka je posledná pred terasou. Sú tu tri problémy, vždy tesne nad policou. Vyfučím drobivého sokolíka, prestískam ďaleké lišty a do mokrého machového spoďáku neskočím. Sedím, lebo pád na policu ma neláka. Aha, bludný borhák, to sa lezie tri metre vľavo. Či to patrí k línii alebo nie, neviem, zapisujem si AF a zhybujem na kosodrevine ku štandu. V rozmočenej knižke je posledný prelez v deväťdesiatych rokoch.
Ťažké miesta sú dobre odistené, v ľahších sa mimo trávy dá pozakladať, kosodrevina obviazať. Ochranné okuliare proti ihličiu výhodou. Zlaniť by sa v núdzi aj dalo, no zostup by aj za sucha bol vcelku príšerný. Nám hrmelo až v posledných dĺžkach a pršať začalo tesne nad rebríkmi Wasserfallwegu.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
17. 8. 2006 - Direkte Nordverschneidung, 6+, 370m. Ráno po budíčku o piatej sa cítime ako nedoprané prádlo. Žiaľ, počasie je perfektné a tak chtiac-nechtiac vyrážame do cesty. Tá sa nakoniec ukáže byť najkrajšou tejto výpravy. Opäť drkoceme zubami na nástupe, turisti chodia okolo, niektorí prehodia pár slov. Úvodná dĺžka viac než len zahreje - Thomas a Hannes to vzdávajú. Nasleduje miestami exponované lezenie po všemožných útvaroch od platní po blatovo-machový komín. Len posledné dva metre v ceste sú rozlámané, a to vyššie nad posledným istením. Chvíľu preberám zaprášené lišty, kým to dám, Markus môj stup rovno odlamuje.
Sem-tam stretneme borháky, často za odmenu až po prelezení niečoho ťažkého. Morál a istítka so sebou. Prekvapivo často umiestňujem friendy 1-3, menšie veci menej.
 |
 |
 |
dvaja hobiti, Petr Lazar a ja
5. 7. 2008 - Nordwest Wand 7, 500m. Každý sprievodca popisuje nástup k ceste ako niečo samozrejmé. A naozaj, po chvíli hľadania tam, kde Peternpfad od Haindlkarhütte príde pod stenu, z najvyššieho bodu sute, vidíme niekde vysoko oceľové laná. Preliezame rozbité trávy, ťaháme za chabú kosodrevinu ako generácie pred nami a šmykľavým mokrým kútom prekonávame výšvih. Pokračovať treba doľava a nie samozrejmým žľabom doprava ako my. My sme si stenu poobzerali celú, čo zabralo asi dve hodiny naviac, nástup celkovo štyri.
Pri všetkej smole máme šťastie, pred nami je iba jedna dvojka a ďalšie tri až za nami. Kým prví začnú hádzať kamene, my už lezieme v bezpečí previsov.
Úvodné dve dĺžky sú veľmi rozlámané, ale husto istené. Potom je jediný problém ťahajúce lano, lebo cesta slalomuje, kadiaľ sa dá. Ťažké dĺžky sú silové, dobre vyťahajú prsty. Špáry sú mokré len trochu a dĺžky pekne ubiehajú. S lezcami za nami rozprávame, tí to lezú už tretí raz. Som prekvapený množstvom ľudí v ceste, oni tiež. V populárnej Rosskuppenkante ich je ešte viac.
Lezenie je v celej ceste hravé. Treba dávať pozor na nohy na hladkých stupoch, špáry sa nelezú priamo ale prevaľujú zo strany na stranu. Napriek únave dávame priamy výlez, dve pekné dĺžky. Najkrajší je ale zostup značeným hrebeňom cez Rosskuppe. Veľmi exponované preliezanie jej vrcholu, na hrane vysokej steny, je zážitok. Krásny je aj pochod na Hesshütte a túra na Zinödl ďalší deň. To je však už iná rozprávka.
Z materiálu odporúčam hlavne friendy, čoky som nezakladal. Pri najmenšom podozrení treba predlžovať expresky veľmi dlhými sľučkami, vyplatí sa to. No a kvôli krátkym silovým previsom by som vynechal ruksak.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Literatúra
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |