RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
Ďalší príbeh z populárnej série rodinných výletov, hoci moja rodina sa pridala až na koniec. Čo napísať? V Mayrhofene je pohodlný kemp, tam si kúpte sprievodcu. V lete a suchu bude vaším cieľom Zillergrund, v chlade a vode Sundergrund či Zemmgrund, za lezením pôjdete väčšinou do Ginzlingu. Bouldermatky a laná usušíte vedľa spŕch. Kto tam bol, tomu treba už len čas a počasie. No ale našinec je taký tvor, že kým nevidel, neuverí.
Bouldering sa prevažne odohráva na blokoch na lúke, ale dosť ich je aj v lese. Deň sa dá spestriť prechádzkou po krásnom údolí alebo výstupom do svahu. Za potokom zaujmú obrovské platne, podľa sprievodcu na tri dĺžky. Posledný týždeň veľa pršalo, ale tri veľké bloky nám vyplnili celý deň.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Po zaplatení mýta a nekonečnou jazdou údolím čaká ešte nástup od hostinca In der Au. Tu sa, mimochodom, tiež dá ubytovať. A potom sa už začínajú vynárať kamene od najmenších po naozaj veľké. Človek chvíľu nevie, kam skôr. Nevie to ešte ani večer, keď už treba ísť.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Bloky v lese? Lezenie na slnku, v tieni, pri vode, na suchu? Jasné! Okrem Ewige Jadggründe, kde je pekná asi každá cesta bez ohľadu na obtiažnosť, a preto tu je plno, sme navštívili Nasenwand. Nenechajte si ujsť cestu Wolke 7. Opäť platí - kto neliezol, neuverí.
 |
 |
 |
Ak sa zdá, že toto údolie bolo stvorené len na popoliezanie, nie je to tak. Žijú tu aj ľudia, ktorým patria lúky, kravy na nich a tráva, ktorú kravy menia na mlieko, aby sme si ho potom mohli kúpiť. Záujmom lezcov je mať lúku pre seba, záujmom sedliakov je mať lúku nepošliapanú a čistú. Je na nás, aby sme ich presvedčili, že príroda môže zostať čistá nielen vtedy, ak k nej lezci budú mať zakázaný prístup. Zoznam oblastí, kde sa presvedčiť nepodarilo, je v sprievodcovi - najviditeľnejšie sú Ewige Jagdgründe za potokom a Kaseler Alm. Ak lezci budú kempovať načierno, parkovať na ceste (kvôli parkovisku plnému stanov), asi budú nasledovať ďalšie oblasti.
Po príchode do ubytovne v Mayrhofene prší. Na druhý deň sedíme pri raňajkách a počasie sa zlepšuje, slnko svieti. Poďme na túru! To tu nie je ťažké, začať možno kdekoľvek. Tažšie je dostať sa na akýkoľvek vrchol: z Mayrhofenu po Hochfeiler je prevýšenie 2900 metrov. Ostatné kopce sú na tom ale trochu lepšie a zápis do denníka je možný už za lacných 1500 metrov prevýšenia. Je pokročilá denná hodina, rýchlo teda balíme, naskakujeme do autobusu a o desiatej vystupujeme pri jazere Schlegeisspeicher vo výške 1782 m.
Chodník najskôr ide späť nad dolinu, stúpať začne až po chvíli. Ale potom veľmi dlho stúpať neprestáva. Chodník je nenáročný a pestrý, sem-tam vodopád, lúka, skalky. Pri chate Friesenberghaus zakrmujeme a obzeráme záverečný hrebeň. Zdá sa, že vrchol je blízko a možno je to aj pravda. Lenže my sme spomalení. Bez aklimatizácie ideme ako tečúci med, trochu sa mi točí hlava. Mama statočne bojuje, ale vrchol stále nikde. Zdá sa, že sa musíme otočiť, aby sme stihli posledný autobus. Utekám dopredu a zrazu vidím kríž celkom blízko. Počkám mamu. Fotka, hmla, tyčinka a utekáme dolu. Hoci zhora nebol celkom jasný výhľad, mraky sa k večeru rozliezajú a vidíme celé okolie aj s ľadovcami hlavného hrebeňa. Na posledný autobus máme "obrovskú" rezervu pätnásť minút, ďalších desať mešká.
Túra je nenáročná, až poslednú hodinu sa ide po veľkých skalných blokoch. Lezenie po nich je neexponované, na vrchole je dostatok miesta a celý deň niet kam spadnúť. Povedal by som, že s prenocovaním na chate je to vhodné aj pre skúsené deti. Ľadovce tu nie sú a pár snehových políčok bez výraznejšieho sklonu nikoho neohrozilo.
Literatúra
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |