RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
Vyrazili sme do strednej časti Niedere Tauern, do kopcov podobných našim Roháčom. Tento týždeň nemáme elektrinu, takže podmienkou bola chata s teplou sprchou. Našli sme príjemnú Funklhütte v doline Eselsgraben, kde sme dokonca boli jediní hostia. V sobotu sme hneď po príchode vyrazili na túru. Rozpadávajúca sa oblačnosť nám dávala dramatické výhľady, v podvečer nás však úplne zahalila.
Začali sme na Rettlkirchspitze 2475 m, hrebeňom pokračovali na Hochstubofen. Chceli sme ísť po jeho hrebeni ďalej na sever, no nebol značený a začal byť lezecky zaujímavý a v hmle neprehľadný. (Neskôr som v skialpovom sprievodcovi čítal, že je za II a schodný aj v zime.) Dá sa obísť po juhozápadnom s protistúpaním. Všetky kopce sú inak technicky nenáročné a v zime ponúkajú nespočet línií na skialpinizmus.
V nedeľu sme pri krásnej inverzii vystúpili na Schoberspitze 2425 m. Hrebeň ho na sever spája s Talkenschreinom. Vyzeral celkom ostro a v opačnom smere môže byť pekný (UIAA 3, býva lezený a podľa pamätných tabuliek aj padaný).
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Pri stabilných podmienkach jedna z najkrajších túr v oblasti Donnersbachu. Strmý severný svah poskytuje veľa prašanu, dobre chráneného pred vetrom. Sprievodca píše, že záver je možné ísť po severovýchodnom hrebeni. Klame, pred rokom som skončil 150m pod vrcholom. Dnes je dostatok snehu, správna trasa a na vrchole správna partia.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Po príjazde do Donnersbachwaldu sme sa deň motali okolo detí v lyžiarskom stredisku vediac, že sa blíži dlhá perióda pekného počasia. Šetrili sme sily. Ľahká infekcia u manželky spôsobila, že som sa na túru vydal sám. Vyzbrojený 34 rokov starým sprievodcom neohrozene stúpam prehrnutou lesnou cestou od hostinca Schaupp. Na lúke vidno staršie stopy. Hodinku užívam výhľady na úžasné údolie Donnersbachwaldu a zrazu končia stopy traktora. Stará stopa lyžiarska je nanič, prerážam teda svoju. Prašan je na slnku strašne lepkavý, nevládzem dvíhať nohy. Pásy idú dolu. O sto metrov ich zasa nalepujem a idem krížom cez les, hlavne v tieni. Na Schauppalm pri domčeku náhle končí aj stará stopa. Je možné, že ten les od vydania sprievodcu trochu zhustol? Skončil som po štyroch hodinách niekde medzi stromami, na vrchol by to boli ešte asi dve. Zjazd tiež nepotešil, primalý sklon a sneh miestami ako lepidlo. Dvakrát som sa nechal zlákať čistinkou, ktorá viedla do potoka s popadanými stromami, dvakrát som vyliezal, boriac sa po stehná, späť na cestu, po ktorej to ani dolu nešlo poriadne. Taká smola!
Vhodnejšia je zrejme trasa cez Ahornkoglalm, ako som neskôr našiel na alpintouren.at. Aj podľa mapy sú tam lúky a trochu strmšie svahy.
Po včerajšom trápení vyberáme túru, ktorá by mala byť prešľapaná. Na začiatku hodinku širočiznou diaľnicou na Mörsbachalm, odtiaľ už lúkami a zvlneným terénom doľava k nezvyčajnej vrcholovej mulde. Celý čas dúfam, že z dvoch okrížovaných vrcholov je náš, ľavý, ten vyšší, aby sme sa nemuseli trieskať aj na ten druhý.
Zjazd vo vetrom neovplyvnenom prašane je to najlepšie, čo som za osem rokov zažil. Od vrcholu až po chatu - všade v tieni je rovnaký. Stretli sme ďalšie dve dvojice.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Po dvoch rokoch skúmame, kam by sa v doline dalo ísť a neísť pritom znova na Bärneck. Som unavený po chorobe, týždennom lyžovaní a nočnom terorizovaní deťmi - stúpame teda lanovkou. Prašan do doliny k Mörsbachalm už poznáme. Zbadal som stopu do sedla Gstemmerscharte v západnom hrebeni, ideme teda ňou. Hore sa uvidí. A uvidelo sa: okrem ojedinelých malých plôch mierne previateho snehu je všetko pokryté šuštiacim, už trochu sadnutým prachom. Nikde ani živej duše, slnko, mierny vietor.
Chvíľu uvažujeme nad možnosťou spustiť sa ktorýmkoľvek smerom a vyšľapať naspäť, ale práve druhá časť plánu by v tomto hlbokom snehu mohla byť problém. Škoda, pretože ani na slnku sneh ešte nelepí. Veľmi lákavým cieľom je výrazný Gasseneck s krásnym hrebeňom a peknou, strmou východnou stenou. Zo sedla Gstemmerscharte zjazd asi 300m, výšľap 400m a návrat - to by sme nedali. Nakoniec teda ťaháme stopu na jeden z troch okrížovaných vrcholov Bärnecku a odtiaľ prášime najkratšou cestou k Mörsbachhütte.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
V predvečer túry skúmame, kde je prešľapaná stopa. Na Hochwarte, jasnom populárnom kandidátovi, som už bol; našťastie sme priamo pri nástupe dostali informácie od skupiny, ktorá navštívila Hühnereck. Stopu založili variantou cez Plotscherkogel a keby som o nej nevedel, pekný hrebeň by nám unikol: do tak jasnej lavínovej dráhy, k tomu dosť strmej, by som sa ja nikdy nepustil. Oni to šli aj nadol, my sme zlyžovali priamo do doliny. Tam je síce kus po lesnej ceste a rúbaniskách s pochybným snehom, ale hore ten úžasný, dobre sadnutý prašan…
Dnes je víkend a tak sme stretli celých štyroch ľudí. Opäť. Prázdniny boli už minulý týždeň, ale vzhľadom na ideálne podmienky a počasie nevychádzam z údivu.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Ideálna piatková stresovka. Stihneme to pred frontou? Bude treba reťaze na auto? Čo lavínovka? Stihli sme, reťaze som nahadzoval kvôli posledným sto metrom a lavína tam spadla až o týždeň neskôr. Ďalšie dva dni už len pršalo a hrali sme karty na chate. Ale dnešná krátka túra viac-menej stála za to.
Záverečný svah do sedla je orientovaný na východ, nameral som 42° pod najstrmším miestom. Hore bude mať viac. My sme mali miestami hnilý, miestami kompaktný firn. Na najkrajšom svahu mi, ani neviem ako, vypla lyža a zišla si ho sama. Ja som ho musel zlyžovať na jednej, škoda, lebo otočky takto robiť neviem.
Bösenstein je od vysoko položenej Edelrautehütte krátka, nie veľmi náročná túra na dominantný vrchol. Preto je aj veľmi populárna. Na chatu sa dá dostať autom a ideálne je urobiť ju cestou na dovolenku alebo pri návrate. Ak nie je príliš teplo alebo nafúkaný východný veľmi strmý svah do sedla.
Tento cez víkend nafúkaný sneh sa o týždeň neskôr stal osudným dvom skialpinistom, ktorí lyžovali z vrcholu ako ja. Človek má trochu zvláštne pocity, keď na fotkách z vrtuľníka vidí svoje oblúčiky.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Rozmýšľam, čím sa dnešná túra odlišuje od tej včerajšej na Triebenkogel. Asi tým, že dnes som sám, kým včera boli ľudia a nie málo, vrátane osemročného dievčatka. Včera bolo jasné, čo ma čaká, dnes je to napínavé do poslednej chvíle. Na rozdiel od včera musím robiť rozhodnutia. Tie sa môžu ukázať ako nesprávne a mať dôsledky, napríklad že nedosiahnem vrchol. Alebo sa nevrátim, ale na to som si včera obzrel podmienky, takže to by malo byť v poriadku.
Už ráno nie je celkom jasné, kam sa autom dostanem a skončil som na nejakom dvore. Poprosil som domácich o povolenie zaparkovať, pozrel do mapy a začal prešľapávať stopu v trochu lepkavom snehu. Údolie Bärntal je dlhočizné, takmer bez stúpania. To bude mať namáhavé dôsledky večer cestou späť. Po dvoch hodinách konečne opúšťam les a blížim sa k sedlu Triebener Törl.
Sprievodca písal, že nahor sa chodí cez odfúkaný západný svah, tak lyže vykladám na ruksak a ďalšiu hodinu preklínam toto rozhodnutie. Sneh je pritvrdý, pristrmý a je ho málo, takže balansujem po kameňoch. Všetky sa kývali, k tomu fúka nárazový vietor a vyhadzuje ma z rovnováhy. Úplne hore sa na snehu pripája plochý žľab z juhu a nejaká lyžiarska stopa. Neskôr vidím, že na južnej strane je viacero žľabov a niektoré nekončia skalným prahom.
Na záver ma čaká, už bez lyží, skalný hrebienok a fantastický výhľad na všetky strany. Niedere Tauern sú zaujímavé tým, že takmer každý kopec ponúka jednu alebo viacero možností na skialpy a väčšina z nich sa chodí veľmi málo, lebo má vyššieho a jednoduchšieho suseda. Griesstein má zaujímavú južnú aj severnú stranu. Výborne sa dá kombinovať niekoľko vrcholov a zjazdov za deň.
Z vrcholu ukradnem duše okolitých kopcov do foťáku, naberiem ruksak a ešte kúsok po hrebeni až k západnému žľabu. Zjazd je rýchly, skvelý a bez problémov vytraverzujem priamo do sedla Triebener Törl. Bál som sa, že to nepôjde tak jednoducho a nazbieram výškové metre. Zakrmujem, pásujem a po peknom snehovom hrebienku ťapkám v popoludňajšom svetle na druhý vrchol Sonnstagskogel. Ten sa čím bližšie, tým viac ukazuje ako tvrdší oriešok. Rozmýšľam, či sa strmé svahy pri zjazde na lyžiach vôbec budú dať pretraverzovať. Na predvrchole sa zdesím, pretože záverečný svah vyzerá previsnuto. Ale hovorím si, že keď tam leží sneh, previsnuté to byť nemôže. Ako kedysi na Gerlachu, aj tu to z blízka vyzerá trochu lepšie a keď vidím staré zaviate stopy, že to niekto vyšiel na pásoch, upokojím sa. Novšie stopy však vedú cez skalný výšvih. Som už unavený, predupávať okolo v strmom mäkkom snehu sa mi nechce, tak s lyžami na chrbte leziem asi dvojkovú skalu. Našťastie rukavice presne pasujú do prstových špár a chyty sa nehýbu.
Na vrchole už aj vietor zmizol, je podvečer a ticho. Znovu fotím okolie a s trochou nervozity idem na to. Zjazd jedna báseň, firn a prašan. Až pri lese je trochu kaša a o hodine bežkovania po neklesajúcej lesnej ceste radšej pomlčím. Na posledných desiatich metroch som sa ešte aj vysypal. Sprevádzali ma dva zhovorčivé psy a ako som sa im venoval s otvoreným viazaním, na tvrdom snehu som hodil sklapačku a ruksak mi dal po hlave. A pekný deň je za mnou.
Informácie
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |