RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
Kto bol: Borievky (Boris to celé vymyslel), 2x Vlado, Tomáš, Imro
Cestou v aute špekulujeme, či naozaj chceme ísť sem. Sneh začína ďaleko od parkoviska a podľa mapy to tu beztak nie je vhodné na skialp. Ale držíme sa pôvodného plánu, lyže trochu ponosíme a mäkkým snehom vystúpame do sedla. Pred nami sa rozprestiera... Ticho. Toto sú v preklade Mŕtve hory. Dva dni máme bezvetrie a nestretáme ani živú dušu. Sme obklopení zvlnenými snehovým pláňami obrovskej rozlohy, neprehľadnými muldami a riedkym lesom. Človek hodiny kráča a nič sa nedeje. V našom prípade sa dialo, zapadlo slnko. Výstup na Albert Appel Haus sa nám trošku natiahol, dorážame za tmy ako v sne. Pochod cez pol mapy. Winterraum je otvorený a čoskoro vykúrený. Teplota vonku neklesá pod mínus päť ani nad ránom.
Na druhý deň pred východom slnka fotíme a zdolávame hravých 300m na Redender Stein, 1900m. Výhľad je nekonečný, v protisvetle more vrcholov Schladminger Tauern, Dachstein, Hochkönig, na severe predhorie Álp, no hlavne všade okolo: Totes Gebirge. Kam len oko dovidí, potvrdzuje sa dojem z mapy, že zjazdy tu žiadne nie sú. Až na jeden, síce krátky, ale náš - krásnymi líniami na juhozápad po Breitwiesenalm v žiarivom prašane.
A potom zase na pásoch, hore, dolu. Cestou späť volím krátku obchádzku strmého svahu. Okamžite som oddelený niekoľkými neprehľadnými hrebeňmi. Strácam sa v tichu a neporušenom snehu. Krátke ostré stúpania a zjazdy, cieľ nevidno nikdy, správny smer niekedy.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Najvyšší kopec znamená najlepší výhľad. Z rodinno-politických dôvodov bol počet pokusov väčší než počet návštev najvyššieho bodu. Hneď vysvetlím.
Možností výstupu aj zjazdu je viac. Dá sa začať v lyžiarskom stredisku Tauplitzalm a potom je prevýšenie smiešnych 800 metrov. Nedajte sa pomýliť. Hodinu ráno a hodinu večer sa budete bez stúpania motať okolo zjazdoviek a prdiacich skútrov. Lepšie a rýchlejšie je začať zdola z dediny Tauplitz.
Prvý pokus sme dali za hmlistého rána, vyzbrojení dobrou predpoveďou. Dostali sme sa na plató. Hmla zhustla. Na stopu na zemi sme síce dovideli bez problémov, ale z rodinno-politických, a aj celkom logických, dôvodov otáčame niekde pri Jungbauerkreuz. Preskúmame aspoň zjazd cez Lahnergrube. Ten síce nie je nikde popísaný, ale funguje veľmi dobre. Horšie bolo paličkovanie alebo pochod dva kilometre späť do dediny, lebo z tej sme ráno vyrazili.
Jungbauerkreuz pripomína tragédiu z roku 1948. Na tomto mieste spadol v marci skialpinista Herbert Jungbauer do šachty. Pozostatky našli až v roku 1978 v hĺbke 120 m, o dva roky neskôr jaskyniari dosiahli hĺbku 827 m. V okruhu dvesto metrov je 48 dier, v celom kotli ešte viac. Treba sa držať tyčového značenia, tak ako v celej krasovej oblasti, túry podnikať až keď je dostatok snehu a vyhýbať sa muldám. Ak tu nechcete zabivakovať navždy.
O pár dní neskôr som túru, teraz už sám, dorazil až nahor. Počasie ideálne, omračujúca krajinka, zjazd nič moc. Prečo? Takmer celá trasa je traverz po naklonenom juhovýchodnom svahu. Ale na takého pazjazdy sme v Totes Gebirge zvyknutí.
Túru som si zapamätal ako jednoduchú krátku prechádzku a tak ma napadlo vziať aj deti. To teda nebol dobrý nápad. Vôbec neboli motivované kamkoľvek chodiť. Desiatky minút sme sa na ne pozerali, ako sa šmýkajú po bruchu, po zadku na každom briežku v okolí. Po dvoch hodinách sme začali stúpať, ale fúkal nepríjamný vietor a mraky zabránili firnu. Podľa predpovede sa malo otepliť, ale sa ňe. Z rodinno-politických dôvodov otáčame. Zabalili sme to práve včas, aby sme mali ideálnu škrupinku a na zjazdovkách lyžovali už za tmy.
V roku 2021 som prišiel rozlúsknuť ešte jeden oriešok: okruh cez Geisterwald. Po známej trase cez Lahnergrube nahor ku Steirersee a po dobre vydupanej stope na vrchol. Dlho som spal, záruka pevného zdravia a dnes nočného lyžovania. Cestou nahor väčšina ľudí už lyžuje proti mne. Na vrchole som ale zbalil dvoch týpkov a ako jediní v trojici lyžujeme na západ masívu. Haberboden je obrovská jama, ktorú treba sprava obísť. Je tu pekný prašan, hoci sem svieti slnko. Chrbát Gaßlrücken treba pretraverzovať doľava čo najskôr, hneď pod Haberboden. Nám sa nechce, lebo terén je šibnuté krasovisko. Nižšie trochu bojujeme, ale ide to aj tam. Tu už posledné dni bolo priteplo a tak je betón. V technickom teréne plnom hrbov je ťažké nenaraziť. Zjazd veľa bodov nedostane, ale severné steny Trawengu áno. Zdá sa, že by sa tu dali urobiť pekné ťažké športové cesty.
Na Ödernalm nahadzujeme pásy a stúpame do sedla Öderntörl. Nie je to celkom jednoduché, strmý les a ešte stále tvrdý sneh. Napriek škrabkám jeden strmý výšvih ideme pešo, pretože skalné prahy pod nami nie sú veľmi motivujúce. Slnko už zapadlo. V sedle je úplná tma, ale odtiaľto už by to nemalo byť ďaleko. Jazero Großsee obchádzame z nesprávnej - východnej - strany, trochu sa ešte zbytočne motáme po zjazdovkách a o šiestej som na parkovisku pod lanovkou. Dva kilometre od parkoviska, z ktorého som vyrazil.
Spomenul som si, že moje jediné topánky sú v aute. Na dupanie v skeletoch po ôsmich hodinách túrovania už nemám veľmi chuť. Po večeri sa pokúšam prehovoriť mamu, ženu, deti, nech mi zájdu po auto. Nikomu sa nechce. Tak obúvam o štyri čísla menšie topánky a krivkám dva kilometre na parkovisko. Som tam krátko pred deviatou v noci. Pár dní ma viac bolia palce z malých topánok než stehná z dlhej túry.
V rámci vymetania vrcholov, ktoré som ešte nenavštívil, prichádzajú na rad aj tie menej zmysluplné. Áno, dnes je na programe klasická krasová pakáreň. Dlhá zvlnená náhorná plošina okolo Kamphütten, ale trochu som si aj zalyžoval.
Ráno vychádzam s niekoľkými skupinkami do kotla Der Riesen. Predbieham dôchodcov a o polhodinu ich predbieham znova. Niekde som sa zamotal. Idem v krátkych rukávoch, už druhý deň je teplo. Včera z východných svahov spadli celkom slušné lavíny až na chodník. Prešľapávam teda bokom, keby chcelo spadnúť ešte niečo. Dôchodcovia zrejme už majú splatené hypotéky, idú priamo popod steny. V sedle ma prevalcuje miestny športovec. Chvíľu sa veziem v jeho stope a uvažujem, či sa poveziem až na Almkogel. Aj by sa mi šlo lepšie, ale čaro hľadania cesty by sa stratilo. Odbočil na Rosskogel a ťapkal som sám. Pri chatách Kamphütten obchádzam jazierka, potok a konečne stúpam. A stúpam. A stúpam. Z diaľky sa ten kopec zdal menší.
Hore fúka taký vietor, že mám naozajstný strach o rukavice, lyže, pásy, paličky. Nič mi neodfúklo, ani mňa nie, ale dlho som sa nezdržiaval. Na svahu je už dobre. Keby tak bolo viacej snehu! Keby nebol taký skašovatený! Zavčasu musím vytraverzovať nad kosodrevinou a skalnými črevami. Ešte chvíľu sa kašujem a pri potokoch znova nahadzujem pásy.
Cestou dolu hodinu ísť na pásoch je naozaj pakáreň. Aby to malo trochu zmysel, zaradil som na trasu aj Rosskogel. Ten to lyžiarsky trochu obohatil. Hlava sa teší, nohy by už radšej boli na gauči. Zlaté svetlo v zjazde počas západu slnka, hlboká kaša, ale aspoň som nemusel tlačiť.
Literatúra
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |