HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na PeilsteineRSS RSS

Cevedale - Ortler 25. - 29. 8. 2005

Zostava: qwerty a ja

Streda 25. 8. Wien - Martelltal Je mi jasné, že zlepšenie počasia si spolu s predpoveďou iba namýšľam, ale ak nevyrazíme teraz, príde tretia svadba a potom semester, zima a odklad. Ani náhodou! Večer pred cestou sa rozhodneme za, balíme a ráno sedíme v aute. Cestou je prvý zážitok až Brenner (asi za 16 EUR), pred Bolzanom je zápcha just na nezaujímavých kilometroch a odbočka na Meran je zhodná s Bolzano - juh, čo zabudli napísať. Kopce tu vyzerajú celkom inak než na severe, niežeby netrčali nahor, ale od farby po tvar sú fantastické. Na tých porfyrových vežiach pri diaľnici sa vraj lezie.

Od Meranu začína Vinschgau, pekné dlhé údolie, ktoré pre cyklistov a motorkovú háveď končí na JZ sedlom Stelvio, pre ostatných na SZ Reschenpass, prechode do Engadinu a Oberinntalu. V našej dobe bolo to druhé zatvorené po zosuvoch pôdy.

Toľko vlastiveda, po pristátí na parkovisku nad priehradou v Martelltal začína ekonomická realita: parkomat chce 12 EUR na deň. Nedáme. Pred Enzianhütte po rozhovore s chatárom a Helenou (Slovenskóóó :) v kuchyni stojíme až do nedele za šesť. Nasleduje fyzická realita, spríjemnená sviňou na chrbte a vyhliadkou na chatárku z nášho kraja na Marteller Hütte.

Štvrtok 26. 8. Cevedale 3761m Ráno vyrážame v najkrajšom čase, pri východe slnka. Vstávať sa nikomu nechce, ale keď sa rozchodíme do tepla, je to zážitok, ktorý nezovšednie. Popri mláčke zrkadliacej Cevedale smerujeme po morénach k ľadovcu. Ešte je celý pokrytý snehom, to je na koniec augusta nevídané. Väčšinou stúpame po zmrznutej doske, ale čím vyššie, tým viac sa prepadávame. Aklimatizovaní ešte nie sme, kráti sa nám dych. Vlastne som tak bolestivý výstup ešte nezažil, nohám sa veľmi nechce. Cevedale klame telom, ešte ráno to vyzeralo na trojhodinový náklus, no tých 4-5 hodín zo sprievodcu nakoniec napĺňame pekne doprostred: 4:20 po vrchol Zufallspitze. Výhľad je pekný, všade okolo vysoké kopce, ideálne na skialp.

Keďže počasie sa kazí, fotíme čo sa dá už tu a na Cevedale sa ocitáme o hodinku a pol neskôr. Skalný výbežok sa obchádza snehovou stienkou sprava, ktorá vyzerá horšie, než je. Vodca so skupinou to vzal zľava, dúfajúc asi, že potrénujú záchranku z trhlín.

Oblaky sa elegantne preháňajú okolo, až nás celkom nefotogénne zahalia natoľko, že pri zostupe ledva vidno stopu v snehu. Zostupujeme skoro naslepo a takmer vrážame do skupinky Talianov pred nami. Ochotne nás púšťajú dopredu, asi si myslia, že za nami nezablúdia. Náhodou im to vyšlo.

Piatok 27. 8. Suldenspitze, Hintergrathütte Po pár fotkách východu slnka raňajkujeme a vyrážame. V rozpore s predpoveďou je jasno, Königspitze pred nami ako na dlani. Suldenspitze je po chvíli náš, fotíme a potom nás naše svine žmurknutím lákajú na zostup. Ešte na ľadovci traverzujeme doľava a cez mesačnú krajinu morén Suldenfernera, popod severné steny Königspitze a Monte Zebru, sme po necelých šiestich hodinách na Hintergrathütte. Z ľadovca pod severnou stenou Königspitze každú chvíľu za veľkého rachotu padajú kusy ľadu.

Keďže je čas, pozeráme nástup ku hrebeňu. Po orograficky ľavej strane chodníka kúsok od chaty je pekný boulder s dvomi zaujímavými líniami (pravým krajom a stredom).

Sobota 28. 8. Ortler cez Hintergrat V noci sa budím na zimu, v chate je 12 stupňov a postupne obliekam všetko, čo potme dočiahnem. Ešte pred budíkom vidím blesky a moje horšie ja dúfa, že nikam nepôjdeme a bude rest day. Vstávame o štvrtej a bez slova raňajkujeme, za oknom sa zatiaľ prelievajú oblaky, až nakoniec niekde miznú. Vyrážame o piatej. Nástup k dolnej snehosuti (Unterer Knott :) prebieha ešte v polospánku a úplnej tme. Je pod nulou, sneh tvrdý a v ňom dobrá stopa. Až pri východe slnka sa už vo veľkej výške trochu obzeráme. Slnko nevidno, všade v diaľke sú vysoké stĺpy oblakov, na severovýchode za Vertainspitze vidno búrku. Odhrmí? Stále nad nami visí neisté počasie a možnosť otočky, časom sa to však zlepšuje.

Dnešná trasa je trochu iná, než píše môj sprievodca anno 90. Ten hovorí, že po dolnej suti sa dostaneme doľava na hrebeň, kým stopa nás vedie skôr vpravo cez žľaby a kúty na ďalšiu suť. Po niekoľkých ľahších aj ťažších miestach sa ocitáme na veľkom ľadovom poli. Chvíľu rovinka, výdych, znovu sa obzeráme. Je to krásny úsek v asi 3360m, kde sa človek poteší pred kľúčovým miestom výstupu. To prichádza po chvíli, stále strmší sneh vedie na hrebeň, vzápätí sa zlieza asi 10m dolu (odlišnosť od sprievodcu), potom traverz orograficky doprava popri niekoľkých borhákoch. Pijeme, obliekame. Trochu fúka, chvíľu sme v mrakoch, potom zasa na slnku, tu však v tieni.

O pár krokov ďalej sa za nami vynára hrozivá hlava Signalkopf a zábava začína. Asi 5m vysoký doľava naklonený hladký anikút-anikomín-anišpára s pár chatrnými isteniami, na ktorých sa dá aj vytiahnuť. Štand možno urobiť dolu aj hore, radi sme využili oboje. Miesto mi pripadlo ťažšie, tipujem 4 A0 (do voľného prelezu mi veľmi nebolo) a kedysi sa, podľa sprievodcu, zrejme obchádzalo. To vysvetľuje, prečo všade nájdete klasifikáciu Hintergratu od 3 do 4. Je zima a fúka, nechce sa nám ani fotiť. Nasleduje krátky hladký úzky komín, ktorý je o niečo ťažší, než chcem sólovať, potom kus snehu a vysoká platňa, ktorá bola pôvodným kľúčovým miestom. Možno istiť na skobách. Lišta, stisk, lišta, madlo a je to. Večer sa od chatára dozvedáme, že tento rok tam spadli (a neprežili) dvaja ľudia, kým miesto pri Signalkopf, ktoré sme ako jediné istili, nerobí nikomu problémy. Vrchol na dohľad a stále znova miesta asi za 2, potom však už stojíme hore. Som strašne rád, že už to máme za sebou, psychika dostala zabrať. Prví ľudia prichádzajú až o desať minút, vrchol je krátko iba náš. Hodinku posedíme, pokukáme a vykročíme v ústrety väčšej časti dnešnej trasy.

Najskôr cez veľké ľadové plató s prašanom, potom strmšie cez trhliny, zliezame naviazaní a s cepínom skalný stupeň na ďalší ľadovec, nakoniec cez skaly s reťazami, kde je trochu, ale iba trochu, zápcha, lezenie hore-dolu, a sme na Payerhütte. Normálka oveľa jednoduchšia než Hintergrat nie je. Od Payerhütte za hodinku dolu k Tabarettahütte. Traverzy po trávnatých svahoch idú rýchlo, neflákame sa. Nebyť mrakov, boli by pekné výhľady ponad Sulden a aj do stien Ortlera. Polhodinu preležím na lavičke, kým ma prestane bolieť hlava - môj najväčší problém na túrach, asi mám niečo so šijou. Po tretej začína mrholiť, no cesta je dobre značená, zablúdili sme len raz. Na zasmiatie s okoloidúcimi (zablúdili tam ráno) aj s chatárom (vraj zabudne odbočiť každý druhý). Po dvanástich hodinách sme opäť na Hintergrathütte. Mám pocit, že by to šlo aj ďalej, ale po chvíli sú aj schody problém.
severná stena Ortlera

Večer už nie sme jediní hostia, prišlo asi 15 ľudí. Nečudo, je dobrá predpoveď. My jej už neveríme, a prší aj ráno, oni vyrážajú na Ortler, my smer Schaubachhütte, Madritschjoch, Martelltal. Je ťažšie trafiť traverz medzi chatami, stopa končí na veľkej moréne. Odporúčam skúsiť to po nej hore kopcom, nie hneď dolu. Ďalej už pomáhajú kamenní mužíci (žienky? neskúmal som). Za hmly je ale určite lepšie zísť po značke dolu k Suldenbachu a po ceste nahor, qwerty tu mal dokonca lepší čas. Stúpanie do Madritschjoch sa tak trochu vlečie, nohy prázdne, pršať prestáva až za sedlom. Trochu nového snehu sťažuje orientáciu, stopa ju uľahčuje, onedlho stretávame prvých protiidúcich, ovce, stromy, civilizácia, auto, konečne tenisky.


Cevedale z Zufallspitze (zo SV). Zľava Monte Vioz 3645m, Palon de la Mare 3703m, vzadu San Matteo 3678m a vpravo Monte Pasquale 3553m. Úplne vzadu Cima Presanella 3556m.

Pohľad na sever až juhozápad zo Suldenspitze. Vľavo Sulden pod oblakmi a Hintergrathütte. Na pravej strane údolia Schaubachhütte s trasou na Madritschjoch. Hrebeň na SV s najvyšším Vertainspitze 3545m, v popredí Eisseespitze 3230m, vpravo od nej Butzenspitze 3300m - za jej hrebeňom vpravo je Martelltal. V pozadí sú Ötztaler Alpen, naľavo od Vertainspitze vidno Weißkugel 3749m. Ďalej vpravo východný hrebeň Cevedale s Zufrittspitze 3439m, Cevedale 3769m, Palon de la Mare, Monte Pasquale. Nad dolinou Valle di Cedec je San Matteo a Pizzo Tressero 3594m.

Vľavo Pizzo Tressero, Monte Gavia 3223m, Monte Sobretta 3296m, vzadu medzi nimi Pizzo di Coca 3050m (Bergamasker Alpen?). V popredí hrebeň smerujúci najskôr na juh, potom na západ od Königspitze, končiaci Monte Confinale 3370m. Naľavo asi Monte Disgrazia 3678m, napravo Piz Palü 3905m a Piz Bernina 4049m. Naľavo od Königspitze je Cima Pale Rosse 3346m s veľkým výlomom (čiara cez ľadovec). Pokračuje Königspitze 3851m s východnou stenou (normálka), kúsok Monte Zebru 3735m a Ortler 3905m, vpravo Hintergrat. V pozadí Suldental sú kopce Unterengadinu a Reschenpass.

Severné steny Königspitze, Monte Zebru a spodná časť Hintergratu.

Madritschtal, prichádzajúc z Madritschjoch bočnou dolinkou.


Cesta späť? Nestojí za zmienku. Na samoobslužných pumpách sa síce dá tankovať, no benzín je na Reschenpasse lacnejší a keď niečo pokafrete ako ja, automat si nechá vašich 50 EUR a miesto nich vypľuje lístok, s ktorým si môžete...no, aj na to je primalý. Našťastie ho jeden miestny odo mňa zasa kúpil. Cedule síce chýbali, no Reschenpass bol stále zatvorený, ako sme tam zistili, takže sme sa otočili a šli cez Brenner. Vinschgau je pekný kraj.

Chaty

Naše časy

Literatúra


HOME - Späť na hlavnú stránkuMartin Černička <dedo @ terminus.sk>
Reklamu mi posielajte na