RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
Po lenivom rodinnom týždni pri Wörthersee balím pár vecí do môjho ruksaku a niekoľko vecí do ruksaku Majkinho. Tá s nimi, deťmi a miernym protestom bicyklom a vlakom cestuje domov. Trochu odľahčený, ale zaťažený svedomím sa bicyklom a vlakom veziem do Lienzu. Tu je 30 °C a predo mnou tisíc metrov prevýšenia na Dolomitenhütte.
Cestou som nefotil. Niežeby som mal tmu pred očami, ale pri ceste boli vlastne iba stromy. Po asfalte a dávkovanom rodinnom tréningu to ide prekvapivo dobre. Na chate stretávam Mareka, ktorý tu má dnešný home office. Suším veci, pijem, kŕmim obludu v žalúdku. Keď oblaky poriadne stmavnú a spadnú prvé kvapky, presviedčam Mareka vyraziť na chatu Karlsbader Hütte, náš dnešný cieľ. Po prejdení sto metrov nás do auta nakladá chlapík a o desať minút sme na chate s ostatnými. Riskovať sa vyplatilo. Dážď ale zázračne obišiel našu horskú skupinu, a to sa bude opakovať aj nasledujúce dva dni.
Raňajky sa trochu natiahli, lebo bufet nemá konca-kraja. Ale zvládli sme to bez prasknutia a smerujeme k Laserzwand. Pozerám nahor. Ako zvyčajne, neviem si predstaviť, ako sa tou stenou dá vyjsť nahor. Naskáčeme do sedákov a hneď to vidíme: po chytoch. Laserz Klettersteig je vtipne vyrobený tak, že všetko sa dá voľne liezť a na kábli len istiť. Pár zaujímavých previsov po ceste poteší aj športového lezca. Ešte viac by ho potešilo, keby si vzal lano a lezky, mohol vyliezť niečo naozajstné. Ponuka ciest všetkých, a tým myslím naozaj všetkých, obtiažností 2-11 je bohatá.
Na Laserzwand sme sa dostali vcelku rýchlo, ferata sa všetkým páčila. Nasleduje trávnik a prechod popod previsnutú južnú stenu Roter Turm. Chýba to lano a lezky. Nemôžem sa odtrhnúť, až volanie chalanov z diaľky ma znova uvádza do pohybu. Nasledujú menej strmé a trochu platňovitejšie úseky, vežičky a sedlá. Vždy, keď si myslím, že prichádza posledné stúpanie, otvorí sa pod nami ďalšie sedlo. Takto nazbierame prevýšenie ďalších 600 metrov. Večer to už trochu cítiť. Chalani sa schladili v jazere. Ja len fotím okolo, lebo mám prah bolesti trochu nižšie.
Na chate po včerajších hnusných mastných zemiakoch znovu nesmelo pýtam vegánsku večeru. Čašníčka sa opäť zatvárila záhadne a po chvíli nesie ryžové karí so zeleninou. Kuchárovi objednávam pivo, nie za výsledok, ale aspoň za snahu, lebo chuťovo to bolo fajn.
Ďalšie ráno, ďalší hromozvod. Cez sedlo Kerschbaumer Törl prechádzame do západného údolia a nastupujeme na Madonnen Klettersteig. Vtipná kombinácia hrebeňov, sute, lanového mosta (dá sa prebalansovať) a tráv vedie na Gamswiesenspitze. Na sever je stále dobrý výhľad, ale z juhu, kde som dúfal, že uvidíme talianske Dolomity, vietor tlačí mraky.
To bol program na dopoludnie. Lenže čo s načatým dňom? Kým partia mieri na chatu, s Marekom ideme pozrieť "za roh". Po pár snehových poliach sme na južnom hrebeni a vrtíme sa na vežičkách Teplitzer Spitze. Neskôr v sedle študujeme tabuľku, ktorá tvrdí, že Seekofel otočíme za dve hodiny. Práve sa vracajúci Čech tvrdí, že za hoďku. Tak aj bolo. Tým sme prešli väčšinu hrebeňa okolo chaty a môžeme sa tešiť na večeru.
Hnusné mastné zemiaky.
Posledný deň partia ide dolu. Platím svoje dve pivá (pre chlapíka s autom a kuchára) a štyri džúsy (pre mňa) a s Marekom si ešte ideme obzrieť severnú stenu Laserzwand. Ten pohľad stojí za to. Mám podobné pocity ako v Gesäuse v Peternscharte pri pohľade na sever Hochtoru. Nekonečné skaly, previsy, platne, kúty, vyzerá to napínavo. Dvaja okolidúci páni, ktorí pôsobia dojmom, že už tu všetko poznajú - nielen kvôli veku - nám do hlavy nasadzujú chrobákov a projekty na ďalšiu návštevu.
Na biku si zjazd z chaty veľmi neužívam, lebo je trochu mokro a prehrievajú sa mi brzdy. Jazero Tristacher See, okolo ktorého cesta vedie, sa vyplatí navštíviť, je teplé a dá sa v ňom dobre vykúpať. Potom ešte pozerám Lienz a okolie. Väčšina reštaurácií je zatvorená, hoci je nedeľa. Pizzeria oproti stanici sa dá prežiť. A už to ide. Vlak má batožinový vozeň, to je dnes vzácnosť. Nemá klímu, to je - dúfam - tiež vzácnosť. Vzadu nie je riadiaci pult ale výhľad na koľajnice. Nejaký chlapík tam asi dve hodiny stojí a pozerá. Divný. Keby tam nestál on, stojím tam ja. :-)
Poznámka ku chatám Dolomitenhütte a Karlsbader Hütte: obe boli fajn. Na tej prvej všetci rozprávajú po slovensky. Ale na tom až tak nezáležalo, lebo boli naozaj fajn.
Literatúra
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |