RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
Je to vlastne stolová hora s veľkou plošinou plnou chát, ktorá je zo všetkých strán lemovaná skalnými stenami. Chýbajú len vodopády, ale kto by to na vápenci čakal? Je tu však dostatok lezcopádov v športových cestách a lezcov radšej nepadajúcich v klasických dlhších trasách.
12 dĺžok znie pôsobivo, no lezenie je nevyrovnané a asi polovica cesty je pochod lesom. Ďalšia polovica je v obtiažnosti do 2, zvyšok sú tri krátke pekné miesta za 3. Ako prechádzka pre začiatočníka je to veľmi pekná zábava na pol dňa, v ceste sú fotogenické miesta a nie zlá skala. Najkrajšie sú dvojkové dĺžky, leziteľné, vyrovnané, sem-tam istené. Cesta je značená červenými bodmi, čo je výhoda, lebo sa preplieta s modro značenou cestou Fredsteig, 4+.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Túto klasiku a moju kedysi prvú vážnu stenu sme si po rokoch zopakovali s bratom Tomášom, jeho ženou Elenou a jej kamarátom Martinom. Kedysi som sa vybál, dnes už len toho, že niečo odlomím. Dal by som niečo ťažšie, toto je pekné vyrovnané lezenie pre začiatočníkov.
 |
 |
 |
Miestami vzdušné, pomerne náročné a veľmi zaujímavé lezenie všetkého druhu: platne, aj naozaj ťažké, špárka, previsy, malíčková jednoprstovka po borháku. Keď doleziete na železnú platformu, budete si pripadať ako v ZOO. Ale kto je pred a kto za mrežami?
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Po Hohe Wand sa dá aj prechádzať a jedného oddychového dňa sme si povedali, že preskúmame jej odvrátenú, severnú stranu. Große a Kleine Klause sú strmé ale suché rokliny, ktorými vedú pekné chodníky s niekoľkými rebríkmi. Cestou stretnete dve jaskyne a veľa zaujímavých útvarov na preliezanie.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Pre zmenu výlet s deťmi. Lano sme so sebou nebrali, ale pár ich viselo v jaskyniach. Takže to zaraďujem do lezeckej kategórie.
V letnej horúčave bol výber cieľa jednoduchý: severná strana Hohe Wand a jaskyne. Hoci ráno už bolo asi 25 °C, na parkovisku sme mali len asi 20 a ani cez deň to nebolo oveľa viac. Chodili sme stále v tieni. No najväčšími atrakciami boli jaskyne. Niekoľko dier je už na začiatku v Große Klause. Waldegger Tropfsteinhöhle je už seriózna jaskyňa s miernou výzdobou. Nedá sa to síce porovnávať so známymi slovenskými jaskyňami, ale na miestne pomery je pekná. Vzali sme čelovky aj pre deti a tak sme skúmali, koľko nám blato dovolilo. Hore na plató je Windloch. Tá má strmý a šmykľavý prístup, deti sa radšej hrali so štrkom na ceste. Na záver to najlepšie - Gipsloch má obrovskú hlavnú sieň a z nej vedie dlhá nízka chodbička do tajnej komnaty s bielou výzdobou.
Windloch a Gipsloch sa bez mapy ťažko hľadajú. Odporúčam telefón s OpenStreetMap (napríklad OsmAnd).
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Túra s malým prevýšením a permanentne krásnym výhľadom na Schneeberg a okolie. Samozrejme, deti sme vzali so sebou - pri prvom výstupe aj na seba. Ambicióznejší nevynechajú lezeckú vložku - hrebeň Haussteinu asi za 2, kým rodina zakrmuje na lúke pod ním.
Pri chate sa vyplatí uloviť medveďa a pozrieť si jeho jaskyňu. Na zostup sa ponúka niekoľko možností, mne sa Imnitzer Steig páčil najviac.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
O niečo vyrovnanejšie a menej lesné lezenie, než Wienersteig a Fredsteig, "ťažké" miesta sú príjemne leziteľné na pozitívnych chytoch, žiadne vytláčajúce komíny. Nekonečne dlhá trasa, dá sa síce spájať, ale aj tak sme dali aspoň deväť dĺžok. Na záver prekvapí podivné trojkové zliezanie, ale to je jediná tienistá stránka cesty. A to doslova, lebo sem celý deň svieti slnko - vezmite si dostatok vody. V jednej z posledných dĺžok ma takmer zhodil kamzík, číhajúci za hranou na vežičke. Musel som zliezť a obísť ho.
Cesta je už v prvej dĺžke zaujímavá a trochu exponovaná, potom sa striedajú sute a krátke pekné výšvihy. Veľmi odporúčam modré varianty, ktoré sú neolezené a len o málo ťažšie - okolo 4. Ešte - zrejme - krajšie skratky asi za 5+ má popísané Thomas Behm na ThomasBehm.at. Kto chce, môže vziať aj vlastné istidlá, nudiť sa nebudú. Cesta sa dá skoro celá odistiť mobilne, ak sa budete nudiť vy. Mimochodom, sekané chyty v tretej dĺžke sa dajú nepoužiť, ale horšie sa cvaká.
Parkovať sa neoplatí na mýtnej ceste, ako sa vás bude snažiť presvedčiť topo, ale asi o pol kilometra ďalej na západ a odbočiť doprava nahor na Kirchengasse. Na Setzweg je veľké parkovisko. Lesná cesta a potom chodník cez lúku vedie priamo k nástupu.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Spolulezec: Majka
Veľmi pekná cesta po dobrých chytoch. Je novšia, to znamená dobre odistená a nie celkom logická línia s trochou trávy. Lezie sa po prehľadných štruktúrach bez nepríjemných miest, začiatočníci by nemali mať problém. Hneď pod nástupom je rozkladajúca sa líška alebo menší kamzík, ťažko povedať. Liezli sme novšiu prvú dĺžku, ľahká, lámavá, ale je lepšie liezť po skale, než zvislou hlinou cez Fuchslochsteig. Pekný výhľad na Draschgrat.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Žena dnes nemôže, no muž a deti chcú. Vzali sme lano a hybaj na Hohe Wand! Tu je dosť zima, fúka, ale je sucho a na skale nie je ľad ani sneh. Stal sa zázrak, moje dve beštie sú niekde vzadu na konci lana a navzájom si pomáhajú. Na prvý raz je to trochu smiešne, deti zaliezajú do stromov, lano predsa ide tadiaľ, a idú priamo najhorším lámavým terénom.
Lezenie ide trochu drevene, často sa musím vracať a pomáhať vycvaknúť expresku, Tibloc, pofúkať vypichnuté oči a lokrami obité kolená. Zapisujeme sa do knižky a utekáme na chatu, kde nás už dávno čakajú kamaráti.
Liezol som s dvomi deťmi na jednoduchom lane, stačilo asi 20 metrov. Na začiatku sme istili Tiblocom, neskôr už len o stromy. Neštandoval som. Deti boli na konci naviazané do Y, aby sa každé mohlo hýbať samostatne. Cesta je trochu strmá iba v prvej dĺžke, potom nasleduje ešte jedno exponované miesto, inak sú stromom porastené skaly, ale pekné. Naviazaní sme šli až po knihu. Nedá sa zablúdiť. Hrebeň môžete v smere výstupu núdzovo opustiť doľava lesom, miestami aj doprava letecky (pozor!).
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Po úspešnej premiére sme s deťmi opäť naviazaní na lano, tentoraz celá rodina. Majka chvíľu nechápe, že nelezie posledná a dnes nezbiera zdochliny ale expresky, no po chvíli to zafunguje. Na prvom štande nás podľa plánu dobieha Thomas a lezieme v päťke.
Tentoraz máme šesťdesiatmetrové polovičné lano, ja som naviazaný v strede vpredu a ostatní za mnou na koncoch každej vetvy s odbočkou. Cesta je veľmi pekná, len tu leží veľa štrku. Obtiažnosť je pre deti akurát, neboja sa, ide im to. V strmších úsekoch leziem cez dva Tiblocy (dve laná) a potom štandujem. Keď založím Tiblocy, fotím, doberám lano a potom zas utekám, koľko ma lano pustí. Ku koncu to bolo dosť o nervy, lebo sa schyľovalo k búrke. Tesne pri chate aj prišla. Asi mi už mäkne mozog, nevzali sme oblečenie proti dažďu - ale predpoveď bola lepšia. Našli sa aj odolnejšie povahy, ktoré búrku vysedeli niekde na hrebeni.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
V dolnej časti je niekoľko pekných strmých dĺžok, hore je viac hliny. Naozajstnou atrakciou je tu veža Baumgartner Turm. Celá rodina bola proti. To dlho trvá, nám sa nechce, my sa bojíme zlanenia. Traja proti mne. Vyriešil som to tak, že som nezaštandoval a vyliezol rovno na vežu. Po túre deti aj Majka zhodnotili vežu ako najkrajší zážitok.
Po úspešných túrach som rodinu a hlavne seba namotivoval na dlhšiu trojkovú cestu. Pekné chytovaté lezenie, žiadna dĺžka nie je po hline a hoci skala nie je všade celkom pevná, je tu veľa pekných lezeckých miest. Miestami exponované, jeden vážny traverz a veľa metrov jednoducho nahor slnečnými stenami a hrebeňmi. Dve dĺžky som spojil, dve rozdelil, aby som v ťažkých miestach videl na deti, spolu jedenásť dĺžok.
Veľmi úspešný deň to nebol. Na štandoch je tak málo miesta, že deti dosiahnu na seba. Celý deň sa bili, štuchali, hádali. Keď sa aj niečím zabavili, infarktovali sme my. Filip si cestou nazbieral kamzíčie bobky do vrecka na tričku, vraj aby sa na štande nenudil. Lucka mu ich potom triafala do otvorených úst. V ďalšej dĺžke potrebovala na záchod. Popri tekutinách oslabujúcich pevnosť lana vyšli aj bobky. Tie som potom napichoval na vetvičky a hádzal dolu stenou, lebo lanu hrozili horšie veci, než len oslabenie pevnosti. O dve dĺžky znova záchod. Bobkom som už nedal šancu a rezolútne vytiahol nohavice, lebo som tie bobky nechcel mať v teniskách.
Kľúčové miesto prichádza na záver a Filip veľkým krikom dáva najavo, že tam nie sú chyty. Tak sme to úspešne zakončili v duchu predošlých udalostí. Ešteže deti rýchlo zabúdajú. Veľká väčšina lezenia bola fajn a fotky sa im páčili.
S Filipom som si prešiel cvičnú ferratu na Türkensturz. Mne sa to páčilo. Filipovi sa ale zasekávali karabíny tak, ako mne, ale jemu to viac liezlo na nervy. Takže sa mi deti dlhý čas nedarilo na nič ukecať. Až dnes ráno hovorím, deti, plánoval som s vami ferratu, ale rozmyslel som si to, je priťažká. - Nie, my chceme!!! - Aha, hovorím si, takže takto fungujú beštie! Stačí im niečo zakázať!
Príjazd sa dá riešiť vlakom do Grünbach-Schule, my sme si dnes požičali elektroauto, lebo sme neskoro vstali. Nástup ofrfľali, ale pri stene nadšene naskákali do sedákov a Filip zmizol. Onedlho predbehol nejakého dospeláka a počkal nás až pri moste. Cesta je strmá a je dobré mať natrénované precvakávanie karabín v ľahšom teréne. Deťom to šlo veľmi dobre, trikrát som musel potlačiť jeden kričiaci zadok. Nechápem, ako sa Lucka vie pri toľkom kriku tak pevne držať. Asi lezecká príprava a zhybovanie.
Literatúra
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |