RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
Zostava: Markus Graser, dve laná, stan a ja
Počasie niekedy môže byť až príliš dobré a vybrať sa počas najteplejších dní v roku do južných stien hoci aj dvetisíc metrov vysoko nie je najlepší nápad. Lepší sme ale nemali a tak sme už cestou na Trawiesalm boli mokrí. Ale nie viac než naša prvá stena, Wetzsteinplatte, po predošlých dažďoch. Nálada a sucho v papuľke kolísali aj podľa vzdialenosti od ruksakov s vodou, ktoré ležali pri nástupe.
Streda 27. 7.Nevadí. Naskákali sme do sedákov, leziek a vybehli Huibuh 7-. Pekné, väčšinou platňové lezenie. Dĺžka v kúte bola ešte úplne mokrá, ale voda teplá. :-) Po nie veľmi vydarenom, ale príjemne exponovanom kľúčovom mieste nasledujú dve úplne rajbasové dĺžky, porovnateľné s cestou Mit göttlicher Hand na Raxe. Z vrcholu Wetzsteinkogel je - ako inak - pekný výhľad. Dlho sme sa nezdržali, lebo sme si nevzali vodu a už ledva chodíme. Zlanenie síce trvalo dlhšie než zostup, ale zato bolo oveľa nepríjemnejšie. :)
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Úplne nové rozmery trenie dostalo v ceste Die Liebe zum Detail 7+ na Trawiespfeiler. Ten sa nachádza kúsok nižšie pod Wetzsteinplatte. Z celkových piatich dĺžok sme kvôli suchu v ústach a miernej únave preliezli len tri, pričom naša posledná určite nebola 7+, max. 7. Na drsnej skale človek ustojí neskutočné veci a ďalej sa dostanete naozaj len s láskou k detailom, ktorými sú takmer neviditeľné chyty a stupy. V miestach do 6+, alebo tak nejako, sú istenia trochu psycho, ale keď niečo cvaknete, máte istotu, že práve prichádza ďalšia chuťovka - ťažké miesta sú odistené husto. Vybáli sme sa, no v tretej dĺžke si človek už aj na to zvykne. Nástup je asi 50m naľavo od červeného fľaku. Myslím, že je to jediná cesta v tejto stene.
Večer som trochu skúmal okolie stanu a videl som, že skoro všetky stromy, aj tie najhrubšie, rastú akosi krivo, alebo sú pri zemi naklonené a potom sa narovnajú. Všetky rovnakým smerom, od stien. O pár metrov ďalej to bolo ešte zaujímavejšie, tam väčšinou ležali na zemi alebo boli polámané. Samozrejme sa núka teória lavín, lenže pod stenami je les v poriadku a na druhom brehu asi 5m hlbokého a 20m širokého koryta sú stromy tiež naklonené. Ak sa lavíny na Hochschwabe nenaučili lietať a skákať, najprirodzenejším vysvetlením zostáva UFO, ktoré zanechalo aj veľmi peknú lúčku na stanovanie.
 |
 |
 |
Štvrtok 28. 7. Na programe je klasika Knablweg 4+. Prechádzka pod južnú stenu Hochschwabu je zaujímavá aj pre turistov, ktorých míňame, pripraví vás však o prvé litre vody. Cestou tam aj späť nás zachránil prameň G'hacktbrunn. Nástup je 5Om naľavo od veľkého kúta Baumgartnerweg, čo sa ľahšie povie než nájde. Sólujeme nad snehovým poľom, lezieme, zlaňujeme, nakoniec je to cesta nad červenou tabuľkou Schiroute. ;-) Až po vrchol nevieme, či topo v Schallovej knihe naozaj popisuje túto trasu - je úplne scestné. Ťažšie miesta sú len dve. Jedno v druhej dĺžke v trochu lámavej skale, kde treba založiť. Druhé v previse, dobre odistené. Ostatné dĺžky sú také ľahké, že len utekáme a sem-tam niečo hnilé cvakneme. Na štandoch sú borháky. Zostup cez G'hackte je možný bez rúk, klasifikácia ferraty je prehnaná.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Piatok 29. 7.Podarilo sa mi ukecať Markusa na niečo vážne a tak po kratšom nástupe naliezame do Zwischen Kamin und Kante 6, Großer Beilstein. Dolu dobrý štand, prvá dĺžka skoba a veselý odlez v stále päťkovom teréne. Doliezam k Markusovi, ktorý sa v starých slučkách bojí aj pípnuť, prikladáme friend a vyrážam. Dve skoby, hnusný špárokomín, v ktorom nie a nie priložiť druhú ruku k dielu a potom už len krásna špárka tak za 4, sem-tam založím a teším sa. Ďalšia dĺžka síce opäť len päť, ale psycho plazenica. Druhé kľúčové miesto ma tak rozosmeje, že strácam smer, doliezam cez niečo hladké, skobami riedko istené, po malom previse ďaleko doprava a štandujem po 50m na šnúrke v obskúrnych hodinkách, keď už neutiahnem lano. Zasa nadávame na topo. Zvyšok je už iba miestami previsnutý choďák až na vrchol.
Zmienku si zaslúži aj zostup - zo sedla si možno vybrať nadol hnusný alebo nepríjemný žľab. Berieme to druhé, po pár metroch sa spájajú a o chvíľu už veselo canyonujeme na (našom) mokrom lane a smädní čľapkáme vo vode. Nálada stúpa a sánka klesá pri pohľade na veľmi impozantnú Stangenwand.
 |
 |
 |
 |
s Milanom Rovenským
1. 7. 2008 - Rien ne va plus 8- 140m, Porzellanpfeiler 7+, 140m. Od Bodenbauera ideme do stratena lesnými cestami, previsnutým lesom a stenu vidíme až keď sme pod ňou. Za dažďa by som zostupovať nechcel. A bez partie, ku ktorej sme sa pridali na parkovisku a ktorá to tu pozná, by sme asi netrafili.
Pekná stena, ale prekvapivo hladké platne. Rien ne va plus nelogicky končí pod strechou uprostred steny. Chyty sú len v poslednej dĺžke, vyhadzujúcom krátkom sokolíku. Teším sa z OS, no nie dlho. Porzellanpfeiler ideme ešte kúsok vyššie, ale po zbytočnom páde mám platní plné zuby a balíme.
 |
 |
 |
s Milanom Rovenským
2. 7. 2008 - Blind men's climb 7+, 225m. Dobrá, logická línia, o niečo menej dobrá skala. Nity na štandoch a inak len tam, kde sa nedá založiť, podľa autorov. Niekedy ani tam nie, podľa mňa. To málo, čo založíme, však zrejme dobre drží.
Prvá dĺžka. Opatrne cvakám prvý nit a študujem päťmetrový traverz doprava. Zlé stupy a niekoľko dier. Dve z nich podľa nákresu zhltnú friendy. Potom nit a otáznik. Rozdýchavam každý krok, už som zohriaty. Nad nitom je pár silových krokov cez spoďáky a otáznik mám na tvári ja, keď vyliezam po kývajúcich sa chytoch. Posledné istenie už nevidím. Po sutiach doliezam na štand mokrý ako myš. Cesta sa zdá pokračovať exkluzívnou špárou, tá je však nepríjemne hladká, vytrvalostná. A takto stále ďalej - čo vyzerá ľahko, vždy je nejaké divné. Lištičky v špárach sa mrvia pod rukami, cesta je čistená, ale veľa prelezov nemá a ani nebude mať. Milan má niečo s achilovkou, ťahám každú dĺžku a to hlodá aj na psychike.
Druhá 7+ je boulder cez jeden nit. Chvíľu prešľapujem, no jeden spoďáčik unikol mojej pozornosti. Sadám, OS to už nebude. Sklepem a prerážam hore do špáry. Nasleduje sporo vyskobovaná hladká špára za 7 - odšťavovač. V mokrých lištách končí moja dnešná vytrvalosť, niekoľkokrát sedím, aj vo friende, a mám zážitok. :-) Ešte jedna ťažká dĺžka 6+, zhyb na lokri, a cestu máme v suchu. Suchu? Omyl! Po piatej dĺžke zlaňujeme 3x 50m a nebeský vodopád udiera hneď, ako zbalíme veci. Škoda, línia je veľmi pekná, no doliezť to neprídem.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Bertram Weiß a ja
Zinken zaujme už od parkoviska Bodenbauer vysokou stenou. Nedajte sa zlákať. Krajina krásna, ale deň lezecky zabitý. V sprievodcovi stojí komentár v zmysle "jeden z najvýznamnejších prvovýstupov posledných rokov". Skutočne, tento míľnik "lezenia" v kameňolome ponúla unikátne miesta ako sokolíkovanie rukami na skale a nohami v tráve, cvakanie z trávnatého chytu, často klesajúce traverzy v minimálne 12 zo 16 dĺžok. Žiadna logická línia, stena vyzerá všade rovnako. Presnejšie, všade inde vyzerá krajšie.
Všetko, čo som doteraz v živote liezol, bolo oveľa lepšie. Žiadna dĺžka nie je pekná, ako-tak sa páčili prvá a posledná. Po asi desiatich dĺžkach človeku začne dochádzať, že už to lepšie nebude, len ďalšie rozlámané traverzy a tráva.
V ceste sú borháky, trikrát sme založili Camalot 2, inak nič. Nebolo veľmi treba a ani možné. Orientácia je podľa matných a veľmi riedko osadených istení ťažšia, podľa použitých trávnatých stupov ale celkom dobrá. Problém je len, že sa každú chvíľu zasekáte pol metra mimo a to stojí veľa času a v tom kameňolome aj nervov. Cestu jednoznačne neodporúčam.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Spolulezec: Roman Škrabiš
Počasie sa pomaly zlepšuje a zajtra sa má opäť zhoršiť. Dnes teda lezieme západnú stenu. Je dusno. Nikde ani živej duše, aj kamzíky niekam zaliezli.
Fučím v prvej dĺžke. Ak toto je 6+, ako asi bude vyzerať 7+? Aby sme si správne rozumeli, je to pekné lezenie, ale za studena plytké dierky a rozpaženie na dĺžku rúk mi na sebavedomí nepridávajú. Tretia, kľúčová dĺžka, však zázrakom šla. Platňa s malými chytmi a stupmi. Istenie sa na mňa smeje 10 cm mimo dosahu. Ak tam aj nastúpam, neviem, čoho sa chytím potom. Nejako to šlo a stojím pri istení. Asi štvrťhodinu študujem jeden chyt a dva stupy, neviem sa rozhodnúť pre jednu z dvoch zlých možností. Na onsight je iba jeden pokus. Stup vpravo sa nedá plne zaťažiť, nakoniec ho teda zaťažujem čiastočne - dynamicky. Doskočil som niečo ploché a slizké. Ešte jeden poskok a som v dobrom chyte. Druhé miesto o meter ďalej si nepamätám, ale bolo ešte horšie a tiež som to skočil. V porovnaní s tým bol zvyšok cesty oveľa ľahší a, žiaľ, aj trochu lámavejší a trávnatejší.
Celá cesta je sprevádzaná výhľadmi na povrchovú baňu Erzberg, v ktorej sa ťaží železná ruda. Tá sa vozí do železiarní Voestalpine, ktoré spotrebujú polovicu energie rakúskeho priemyslu. To len tak na okraj. Hlavne ale vidno jazero Leopoldsteiner See, do ktorého sa dá po lezení skočiť.
Spolulezec: Roman Škrabiš
Pod stenu sme sa síce dostali, aj nástup do cesty sme našli, ale už prvé metre sa strácajú v hustej hmle. Zavládla nerozhodnosť. Našťastie som na chvíľu chytil signál na telefóne a pozrel aktuálnu predpoveď. Pršať nemá už teraz, ale až večer. Pravda nakoniec bola niekde uprostred, zmokli sme už, alebo až, cestou nadol.
Trochu nevyrovnaná, ale dlhá cesta s dostatkom pekných miest. Najťažšie bolo nastúpiť do steny cez malý previs, asi dva kroky. Zvyšok bol fajn, kľúčová dĺžka pekné stenové lezenie na fantastickom pilieri. Istenia v ceste mali trochu divný odtieň šedej a zle som ich videl. Keď boli štyri nity na dĺžku, dva som nenašiel. V predposlednej dĺžke nerozhodne prešľapujem na mokrom machu v hrozivom komíne, opäť raz nevidím žiadne istenia. Zahrmelo, čo mi dodáva "odvahu". Nakoniec to šlo celkom dobre vyliezť, hoci založiť nebolo kam a cvaknúť nebolo čo.
Spolulezec: Roman Škrabiš
Prišli, vyliezli, dobre bolo. Najťažšie miesta pre mňa boli takmer zvislé trávy, tých mám nalezené málo a ani po preleze Zinkenecho k nim necítim väčšiu náklonnosť. Na skale je lezenie fajn, a je ho väčšina. Cesta je preistená, ale pár friendov sa dalo a vyplatilo založiť v šiestej dĺžke za 3, kde nič nebolo. V topo je vtipne napísané 2+. Ani to tam nebolo.
Mám rád kľúčové miesta. Sú orientačne jednoduché, nestratíte sa v zelenine a bývajú dobre odistené. Toto sa liezlo dobre, je to krátky prehľadný previs po dobrých chytoch. Viac som sa narobil v "ľahkej" špáre, ktorá nasledovala.
Schartenspitze je vlastne široká veža s najľahšou cestou za 3+, cestou dolu sa dvakrát zlaňuje. Na vrchole veľa miesta nie je, čo je kontrast k trávnatým plošinám Hochschwabu. Z vrcholu sa dá pokračovať na Winkelkogel, ale pri pohľade na ten široký múr neviem, kadiaľ. Na to by sme si museli privstať, čo sme dnes neurobili.
Večer na parkovisku prehľadávame zásoby, že si uvaríme čaj. Nevzali sme, neuvaríme. Na opačnom konci parkoviska tiež stojí auto a tiež varia. Po chvíli sa chlapík u nás zastaví, že nazbieral bylinky. Kto sa vyzná, ten sa v horách nestratí. Ani na čaji, bylinky boli fajn, dali sa piť. Do rána sa trochu ochladilo, na tráve je námraza. V aute je hmla, hoci všetky okná boli otvorené. Radosti lezeckého života.
Spolulezec: Roman Škrabiš
Slnečno, teplo a bezvetrie pretrváva. Neohrozene pochodujeme tisíc výškových metrov spolu s turistami. Na rozdiel od nás oni majú značenú cestu a jasný cieľ. My sme pod stenou trochu v rozpakoch. Najskôr sa ubezpečíme, že ani viac vľavo, ani viac vpravo to zrejme nejde, a tak nastupujeme do jedinej cesty, ktorá tu je. Keď topo píše doprava, cesta ide doľava, aj je to trochu ťažšie, ale pekné a nelámeme si s tým hlavu. Trochu viac si hlavu lámem na niekoľkých miestach, keď stojím päť metrov nad istením a nedočiahnem na borhák.
Po pár dĺžkach sme na veľkej trávnatej terase. Nad ňou sme chceli liezť cestu Catwalk, 7. Opäť sa ideme presvedčiť, že vľavo ani vpravo nič nie je. Nad nami veľká platňa, v ktorej to vyzerá na osmičky alebo deviatky, ale nevidno žiadne istenia. Trochu som znervóznel, lebo trávnatá terasa bola dosť strmá a zliezať by som to nechcel. Roman našiel borháky. Výborne, už treba len aby to nebolo za osem. Nakoniec je to pekné a ľahké lezenie s výnimkou jedného miesta. To sme potiahli za husto navešané expresky, lebo v tieni už začínalo byť chladno. Inak je hustota istení trochu psycho a zakladať sa nedá. Až doma Roman našiel názov cesty, topo a obtiažnosť, je to Allein am Stein 7. Tak vidíte. Catwalk zostáva na ďalšiu peknú jeseň.
Spolulezec: Roman Škrabiš
Dva dni sme nestretli ani človeka, ak nerátam mraky turistov. Som prekvapený, keď pred nami dnes nalieza dvojka priamo do našej cesty. Sušíme a kŕmime sa na slnku, kým odlezú a tipujeme, ako veľmi nás budú zdržiavať. Už sme ich nevideli. :-)
Hauseggerpfeiler je pekná klasika v pevnej chytovatej skale. Istená tak akurát, najmä po včerajšej Allein am Stein. Zakladať sa dalo, ale nebolo to nutné. Kľúčové miesto je pekný previs po dobrých chytoch, na Hochschwabe sú aj ťažšie šestky. Logická línia znamená, že nezablúdite a dá sa rýchlo utekať. Lezenie je až do konca pestré, som príjemne prekvapený, lebo o ceste som čítal všeličo.
V sprievodcovi naznačujú možnosť zostupu pešo. Keď pozeráme na to zvislé bludisko, ktorým to má ísť, tak sa nám tadiaľ nechce a zlaňujeme. Zaujímavé by to určite bolo.
Spolulezec: Thomas Petraschek
Zabudol som vziať foťák, takže mi musíte veriť. Pred mnohými rokmi sme strašne vysušení nedokončili celkom pekne začatý prelez Lásky k detailu, tak sme to chceli dokončiť. Za studena sa trochu zle rieši úvodný boulder, ale potom už to šlo a tie platne sú trochu lepšie, než si spomínam. Zato kľúčové miesto som zle pochopil a trochu sa potrápil. Od štvrtej dĺžky je to menej platňové a viac strmé, stále sedmičkové lezenie. Stojí to za to až do konca. V poslednom kroku mi na malých lištách dochádza vytrvalosť a sadám. Na tretí pokus skočím do madla, potom sa ešte chvíľu trasiem v trávnatom traverze a sme hore.
Pod stenou Thomas preberá velenie a stúpame na klasickú Wetzsteinplatte. Nemáme topo a tak ideme intuitívne - keď to začne byť ťažšie, uhneme doľava, je to tu predsa najľahšia cesta. Slabo sme uhýbali a skončili sme v jaskyni Wadi 8-, najťažšej cesty v tejto stene. Jedno zlanenie a sme opäť správne. Hladká platňa pod nami a všade okolo je neuveriteľná, to človek musí zažiť. Previs sa prekonáva - klasicky - vtipným exponovaným traverzom a potom nasleduje pekná madlovačka ako na Vordere Stadelwand. Večer nevládzem vstať zo stoličky, moja tohtoročná príprava spočívala v troche boulderingu.
Spolulezec: Thomas Petraschek
Dnes je druhý deň, čo nemám foťák, lebo je ešte stále doma. Po včerajšku sme trochu opotrebovaní a neverím, že zvládneme aj tú polhodinu pod Hundswand. Stalo sa, dokonca sme si usilovne nadbehli. Začiatok cesty je ešte trochu trávnatý, ale silové odštepy a technicky zaujímavé presahy človeka rýchlo preberú. Dolná polovica steny je kompaktná a veľmi pôsobivá. Na mňa zapôsobili aj miesta, ktoré sa lezú technicky, lebo si to za osem predstaviť neviem. Horná polovica je trochu lámavejšia a trávnatejšia, ale aj tu sa pár šokujúcich miest našlo.
Najlepšie je ale zlanenie. Po tom, čo som konečne rozmotal zamotané lano, pobehujem po neuveriteľne hladkej platni sem a tam. Sem-tam vidím borhák, ale štandy sú vtipne schované pod prevískami. Nakoniec to dobre dopadlo, som tu.
Literatúra:
Poznámka: O lezení na Hochschwabe koluje minimum informácií. Posledný sprievodca je 20 rokov starý a v šanone u Bodenbauera je len pár ciest, ktoré na nete nenájdete, a aj tie väčšinou od 7-8 vyššie. Takmer stále sme liezli okolo pekných neznámych ciest, niekedy omylom aj cez ne. Je fajn, že klasické cesty tu nie sú tak choro preistené ako v Höllentali. Podľa diskusií na sieti sa nový sprievodca už roky pripravuje: a na jar 2020 bude!
Zdroje informácií
Prístup na Trawiesalm: Autom cez Bruck an der Mur, odbočka na Aflenz - Thörl - St. Ilgen - Bodenbauer. Na konci doliny je veľké parkovisko. Ruksaky na chrbát a hurá na Trawiesalm, po prevýšení 400 m prídete na lúku, na začiatku ktorej je prameň.
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |