RSS| HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine | RSS |
Pestrá horská skupina s veľkými prevýšeniami a zaujímavými stredne náročnými túrami v lete aj zime. Najvyššia stena vo Východných Alpách - východná stena Watzmannu s prevýšením 1800 m. Ako prípravu na prvovýstup Nanga Parbat v nej Hermann Buhl vyliezol cestu sólo. V zime. V noci.
Náhodou sa k víkendu priplichtil deň voľna v podobe sviatku vo štvrtok, a kohože by mrzel piatok strávený mimo kancelárie? A tak začína stres, pretože počasie má byť stabilne nestabilné a pršiplášte nemôžem nájsť. Snehové správy sú protirečivé, jedni hovoria o suchu až do výšky 2500m na juhu, lenže nástup vedie severnou stranou. Chatár, ktorému som včera volal, nám prechod hrebeňa neodporúčal. Stres a neistota.
Štvrtok 29. 5. Zmokneme, zmokneme! Kľúčová etapa cesty je príjazd do Ramsau am Berchtesgaden a dostať sa na Watzmannhaus suchí. Z rôznych dôvodov vyrážame z Viedne až o pol jedenástej, z parkoviska Wimbachbrücke o tretej. Kým zháňame drobné do parkovacieho automatu, nad hlavami sa zbiehajú mraky. Okrem toho nám bezchybný výhľad z auta na severné svahy Watzmannu poskytuje dosť materiálu na premýšľanie, pretože vidno stále veľa snehu.
Po dlhých sľuboch začína pršať. Keď sa ale navlečieme do nepremokavého a zabalíme veci v ruksakoch, zase prestáva. Takto sa chvíľu hráme až kým qwerty nechytí pršiplášť do ľavej ruky. Tento pohyb rozháňa mraky. Ešte pár kvapiek za krk sme dostali, kým sme si to neuvedomili, no nakoniec bezpečne a za dve a pol hodiny sedíme pred chatou. Dokonca sa nám ušiel jedinečný západ slnka. Večeru si varíme vo winterraume, ktorý máme len pre seba. Na chate je kľud, poloprázdno a veľmi dobrá atmosféra, jedine pri platení vznikne problém, pretože chatár ani ja nevieme, že nálepka, oprávňujúca nás spať za 3,50, sa nachádza na zadnej strane našich preukazov.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Piatok 30. 5. Varíme, balíme a na chate zrejme zabúdame konzervy, pretože sa večer nedajú nájsť. Kto ich tam nájde, môže si ich nechať. Vyrážame. Po Hocheck, 2651m, nie je žiadny sneh, no ľudí celkom dosť. Watzmannkar je úžasne zasnežený so stopami lavín a trhlín. Na hrebeni je však sucho. Pokračujeme na Mittelspitze, 2713m. Dve malé snehové políčka v dobre istených miestach nie sú problematické, zápchy už viac. Na vrchole fotíme seba, Königssee aj krásnu východnú stenu. Na masívnom železnom vrcholovom kríži odteraz stojí za povšimnutie odtlačok mojej hlavy. Dosť som sa snažil, aj hviezdičky som videl.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Pokračovanie k južnému vrcholu je o dosť iné, než doterajšia cesta. Istení a ľudí je menej, snehu viac. Cez lámavé skaly a sute obchádzame zľadovatelé políčka a stále znova hľadáme značky, ktoré kvôli Perinbabe nevidno. Miestami sa orientujeme len podľa čerstvých krvavých stôp, ktoré pred nami niekto nechal. Všetky snehy, žľaby a sute nemajú dno, vylievajú sa niekam do západnej steny a vzbudzujú rešpekt. Nakoniec sme opäť hore, tentoraz oddychujeme, fotíme a vychutnávame samotu. Zostup začína prechodom cez sneh pod krížom, na naše prekvapenie je ho trochu aj v južnej stene. Na veľké potešenie ostatných som po hrudník zahučal do špáry medzi skalou a snehovým poľom, inak bol zostup a kúpanie vo vodopádoch bez problémov.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Po takmer jedenástich hodinách už predsa len trochu unavení smerujeme cez fantastické štrkovisko k Wimbachgrieshütte. Tam nás oslavujú ako prvých tohtoročných hrdinov, ale podľa stôp sme boli až asi tretia skupina. Chata je fajn a hoci patrí Naturfreunde a nie Alpenvereinu, ktorého sme členmi, je tu príjemná horolezecká atmosféra.
Sobota 31. 5. Ďalšie štrkové letiská, ktoré sú mi záhadou. Ako to vzniklo? Štrky vôbec nie sú na ústupe, vegetácia s nimi nerozhodne zápasí. Okolo našej hlbokej doliny vysoké steny Watzmannu a masívu Hochkaltera. Pred chatou Wimbachschloß odbočujeme doľava k sedlu Hochalmscharte. Slnko sa nám opiera do chrbta, ale nezdá sa, že by nás tlačilo. Pražilo však dosť a tých 600 m bola celkom zaberačka. Kúsok klesáme a opäť bočíme doľava k Eisbodenscharte. Koniec doliny je pod snehom, nejaký je aj v žľabe, ktorým vedie výstup, a tak je o zábavu postarané. Zo Schärtenspitze je krásny výhľad jednak na Hochkalter, jednak na ľadovec Blaueis s oblúčikmi lyžiarov, jednak na západné steny Watzmannu, jednak do dolín - skrátka všade, a tak sedíme až kým nezačne pršať.
Dolina je plná rôznych kurzov, úmerne k tomu je frekventovaná aj Blaueishütte. Chatárka nás nevľúdne posiela variť preč od chaty, ale platenie je tu pre zmenu v poriadku a nocľah najlacnejší. Po našom skvelom obede typu všeličo s niečím iným si na večeru objednávame šošovicový prívarok. Je príšerne spálený, smrdí ako káva a plávajú v ňom čierne kusy zemiakov. Príjemná horolezecká atmosféra sa na tejto chate nekoná, len kurzisti pokrikujú dlho do noci. Nostalgicky spomínam na tichý lezecký kurz minulého týždňa v Maníne, kde všetci unavení spali už o desiatej.
 |
 |
 |
Nedeľa 1. 6. Na dnes plánujeme Hochkalter. Po predchádzajúcich dňoch sme však predsa len trochu unavení a tak keď ráno prší, nikam sa nejde. O ôsmej už opäť svieti žeravá guľa a nás nakoniec hryzie svedomie, že sme hore nešli. Krátky zostup do doliny a traverz po starých chodníkoch na svahoch Watzmannu. Deň sme obohatili Wimbachklammom a qwerty plávaním v Königssee.
Náš program, časy a prevýšenie:
Ráno, ale nie priskoro, vyrážame z domu do úplne iného sveta. U nás už kvitnú kvety, na parkovisku tiež. Sme tu vôbec dobre? Sme, hore vidno trochu snehu. Na začiatku sa vtipne po sto metroch striedajú miesta na pásoch a na pešo. Niekto nosí lyže aj po snehu, niekto ide na pásoch aj po kameňoch.
Hore je už fajn. Na poobednú túru je prevýšenie 1400 m celkom dosť. Kým obedujeme, ťapká okolo dvanásťročné dieťa, dievčatko. Skoro mi oči vypadli. Nevyzerala síce o nič čerstvejšie než my, ale dala to. Napriek populárnej trase je aj cestou nadol krásny prašan. A to sme nahor šli v krátkych tričkách!
Lyže asi hodinu nesieme, ale ide sa nám dobre. Prvý pohľad do kotla s ľadovcom je ohromujúci. Rozoklané skalné štíty, z oboch strán vysoké skalné steny, nad výšvihom číha ľadovec a na konci sa do sedla tiahne tenký snehový slíž. Kotol je obrovský. Časom sa náš cieľ nepribližuje, ale rastie do výšky. Od chaty pod ľadovcom vidno malý snehový splaz. Keď k nemu dorazíme, je to desivá obrovská lavína, asi 300 m dlhá a 30 m široká. Vychádza z nej deväť stôp, musela spadnúť včera po návštevníkoch.
Posledný výšvih do sedla je zaistený fixným lanom, to však končí o päť metrov nižšie, než by som potreboval. Nasledujú len stopy v strmej stene. Pozerám nahor. Je to blízko. Pozerám nadol na skalný prah. Ten teda vôbec nie je blízko. Obzerám okolie, držím fix jednou rukou a pár minút sa nehýbem. Nakoniec to skúsim. Dva kroky nahor idú v pohode, sneh viac-menej drží. Ešte dva metre a stena sa položí, tam bude pohoda. Znova pozriem dolu. Nevidím na stupy. Hore budem v pasci. Mal som vziať cepín a mačky. Bez nich mi tu pomôže až jarný odmäk. Panika. Potláčam ju a leziem dolu. Tie tri kroky mi trvali asi päť minút, v rukaviciach vyhrabávam každý chyt do hĺbky a opatrne našľapujem. Skúste si v lžiarkach opatrne urobiť čokoľvek. Prakticky som to zozhyboval. Pod fixným lanom znova stojím a ľutujem tie mačky. Chalani mi ponúkajú svoje, ale ja som už spotreboval nervy na tento deň. Ťahám teda aspoň lyže až nahor, aby som si užil strmšiu časť steny a v krásnom prašane ideme dolu.
Ja dnes cestujem domov, chalani zostávajú. Z Berchtesgadenu je cez Salzburg dobré spojenie a za pád hodín som vysmiaty doma.
| HOME - Späť na hlavnú stránku | Martin Černička <martin @ cernicka.eu> |