HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na PeilsteineRSS RSS

Amberger Hütte 5. - 8. mája 2006

Obsadenie: Robo a Katka Kolenčiak, Elena Majerčinová, Tomáš a ja

Mám za sebou fantastickú sezónu, kopec nových objavov (Tatry), zjazdy ťažké, ľahké, prašan, škrupiny, firn. No vysoké kopce sa dajú nahradiť len ešte vyššími, a to tu ešte nebolo. Vyrážame teda do Ötztalu, smer Gries, Amberger Hütte. Chata je síce zatvorená, ale má komfortný winterraum pre 12-14 osôb.


Sulztal. Vľavo Bockkogel, Hinterer Daunkopf, vzadu Windacher Daunkogel, vpravo Wannenkogel

Piatok 5. 5. Amberger Hütte: Keďže je máj, lyže pod chatou asi dve hodiny nesieme. Robo s Katkou využili príležitosť a urobili si slušné otlaky, takmer na celý zvyšok výletu sú vyradení. Mňa to tesne obišlo. Po príchode na chatu - s fantastickým výhľadom do doliny nad ňou - zhadzujeme svine, berieme batôžky a šliapeme ešte asi 600m nahor. Okolie stojí za to. Späť v chate zisťujeme, že winterraum má elektrinu s 220V zásuvkou, varič, radiátor a kachle na drevo. Spacák ani nevybaľujem, deku v noci ponechávam v dosahu, keby sa náhle ochladilo, ale dúfam márne. Večer prichádzajú ešte štyria Rakušania, ktorí vstávajú ráno o piatej. My uvidíme.

Sobota 6. 5. Kuhscheibe: Ráno sme uvideli, že nič nevidno, a tak spíme do siedmej. Začíname na Kuhscheibe. Sneh na dolnom výšvihu nie je premrznutý a borí sa, je hmla a odbočujeme trochu priskoro cez Wannenkar strmším žľabom hore. Tam nás víta mlieko. Chvíľu čakáme, čo bude. Keď sa na pár sekúnd mraky rozídu, nakukám si trasu a idem dopredu. Mysliac, že Kuhscheibe je ľahký kopec, vychádzam do sedielka v SZ hrebeni. Ten je ale príliš ťažký. Nechce sa nám to obchádzať a tak sme bez vrcholu. Hmla sa dvíha po obede, zjazd je super - najmä cez Wannenkar, kde je ešte prašan. Zvyšok je firn alebo hlboký mokrý sneh, ktorý dal názov celej doline Sulztal.

Teplé jazierko, ktoré má byť vedľa chaty, je studené a tak sa "sprchujeme" na terase takmer donaha. O dve hodiny zľahka sneží, potom pomedzi mraky opäť svieti slnko. Tak to ide každý deň. Večer sa pridávajú traja Taliani. Je dosť plno, v noci sa nedá spať kvôli teplu a chrápaniu, ale prežili sme. :-)

Nedeľa 7. 5. Schrankogel: O piatej vstávame, po šiestej vyrážame na Schrankogel. Rakušania sú 40 minúť pred nami, nechápem, ako stíhajú raňajky. Je sa čo učiť. Na tejto strane doliny je všetko dobre premrznuté. Terén je pod ľadovcom rovnako ako pod Kuhscheibe trochu neprehľadný, našťastie je stopa. Rakušanov dobiehame pod vrcholom pri prešľapávaní krásneho, exponovaného hrebienka na konci. Z vrcholu je fantastický, omračujúci, impozantný, skvelý, atď. výhľad do celého sveta. Vysoko nad ostatné kopce trčí Wildspitze, 2000m pod nami je dedinka Gries. Už len kvôli tomu sa sem vyplatilo ísť. Trávime tu dlhší čas, pozeráme a dohadujeme sa, ako a či zlyžujeme severovýchodnú stenu. Priamo z vrcholu to nejde, je veľa skál a nie celkom stabilný sneh. Ideme teda kúsok nižšie z hrebeňa. Rakušania sa spúšťajú pred nami a sucho, bez prestávky a štýlovo to celé zlyžujú. Kvôli fotke steny utekáme ešte na Schrankarkogel, kde boli Taliani. Opäť dlho sedíme, je tu krásne a sneh už aj tak horší nebude.

Pondelok 8. 5. Mutterberger Seespitze: Opäť o piatej vyrážame rovnakým smerom ako včera. Nad výšvihom však opúšťame stopu na Schrankogel, dávame mačky a stúpame - nepočítajúc zvyšky lavín - perfektne hladkým žľabom doprava na Bockkogelferner. Ľadovec je aj nad žľabom tvrdý, pokračujeme až pod záverečnú stienku pešo. Tu je zrazu prašan, meníme teda športové náradie a fučíme hore. Zo sedla pokračujeme po hrebeni, no posledný prudký výšvih by bol asi priepustkou na onen svet. Aj tak bolo málo času, nestabilný sneh a iné výhovorky. Nabudúce vezmem cepín a dorazím to. Túra je však to najkrajšie, čo sme v okolí Amberger Hütte podnikli, lyžiarsky zaujímavá a pestrá. Jedine tých 200m výšky chýba, ale výhľad je aj zo sedla veľmi zaujímavý. Ľadovec a žľab je tvrdý aj cestou späť, dole je krásny firn. Na chate meníme batôžky za svine a kúsok lyžujeme a potom už iba nesieme, nesieme, nesieme...poznáte to.


Mutterberger Seespitze zo severu, dvojhrb Bockkogel, vzadu Windacher Daunkogel, vpravo Wilde Leck 3361m


Naše túry

  1. Kuhscheibe cez Wannenkar, 950m. Žľab nad Wannenkar je severný a kúsok nad 40° strmý. Nad žľabom doľava a traverzom pod vrchol. Na ten sa dostanete frontálne alebo sprava, zľava je ten hrebeň ťažký. Rosskarferner (normálka) je placatý ľadovec, pod ním dokonca rovina.
  2. Schrankogel cez východný hrebeň, 1400m. Nad výšvihom sa trasa drží vpravo, po obídení zlomu s trhlinami doľava k hrebeňu a na lyžiach čo najvyššie. SV stena je priamo z vrcholu vraj 50°, nižšie z hrebeňa kúsok do 45° a žiadna expozícia. Schrankarkogel je jednoduchá snehová homoľa.
  3. Mutterberger Seespitze cez Bockkogelferner a východný hrebeň. Napravo od jazyka ľadovca, padajúceho cez skalný prah, vedie nahor hrebeňom oddelený, asi 40° strmý žľab. Napravo od neho je ešte jeden, ale skalnatý a s prevejou. Na ľadovci doľava - východne - okolo výbežku SZ hrebeňa našej MBS-Spitze, potom ľadovou stienkou do sedla a východným hrebeňom na vrchol. Príjemnú zábavu.


Panoráma zo Schrankogla od juhu cez západ a sever po východ.

Winnebacher Weißkogel

s Romanom Škrabišom

- Martine, mám pěkný okruh na skialpech. Je to na pět dní. Jenomže já mám dovolenou jen čtyři, tak jsem to zkrátil.

Takže vynecháme prvú chatu. Prvý deň bude fuška, ale zvyšok bude pohoda. Začal som telefonovať na chaty. Na víkend je všetko obsadené, ale príďte od deň neskôr! To sa ľahko povie. Študujem teda mapu, ako by sa to dalo prejsť inak. Vychádza mi, že vynecháme aj tretiu chatu. Prvý deň bude fuška. Aj druhý. S trochou šťastia na tretí deň už nebudeme cítiť nič, ani bolesť. Cestou do Stubai zlyžujeme za fantastických podmienok Großer Pyhrgas. Pozvanie na prespanie v aute zdvorilo odmietam, nocujeme v Grießerhof v Grieß im Sellraintal. Táto časť plánu vyšla nad očakávanie dobre, ubytovanie jednoduché, ale tiché a funkčné.

Z plného parkoviska v Lüsens sa skupinky rozutekali všetkými smermi. Veľmi sa neobzeráme, v tieni je chladno a utekáme tiež. Od auta na lyžiach. Výšvih, dolina, chata, výšvih, sedlo, vrchol. Päť hodín výstupu som už dávno nezažil a podľa toho sme postupne spomaľovali. Pod sedlom nejaká slečna klesla, že ďalej nejde. Cítil som sa veľmi podobne. Ale aspoň cez sedlo sa dostať musíme a na vrchol to ide tiež. Posledné metre na mačkách v tvrdom snehu, trochu cítiť výšku. Ale ten výhľad! Máme ideálne počasie, je bezvetrie a skvelá viditeľnosť na všetky strany. Zjazd ujde, prašan, ale nie sme tu prví. V sedle naberám späť do ruksaku pár odložených vecí. Hádam nebudem na trojtisícovky nosiť papuče? Chatu Winnebachseehütte vidno až keď sme tesne pri nej, takže je to stále napínavé. Krajina je úžasná, všade zaujímavé svahy a takmer všetky lyžované. Niekto sa pustil aj do úplných nezmyslov, končiacich uprostred steny, hlavne, že tam bol sneh.

Winnebachseehütte je pekná, útulná, príjemní ľudia a úžasné okolie.

Fotky


Breiter Grieskogel

Ráno je opäť pekne, ale to nás neprekvapuje. Po včerajšku sa mi dobre ide, to prekvapuje viac. Chata Winnebachseehütte má ideálnu polohu, od nej sa netreba plahočiť dlhými dolinami, hneď sa ide na vec. Z veľkého množstva cieľov, ktoré by stačili na veľa návštev, nás čaká Breiter Grieskogel, ktorý umožňuje prejsť na ďalšiu chatu. Po hodine sa mi kráča horšie a posledná hodina na vrchol sa šialene vlečie. Zato Roman ide ako stroj a rozmýšľam, čo treba celý rok robiť, aby som na tom bol podobne. Hore čaká raj. Bezvetrie, výhľad na všetky podstatné horské skupiny na západe Rakúska.

Krátky zjazd v peknom prašane, od západného hrebeňa s odloženými papučami traverzujeme do sedla Zwieselbachjoch. Pred nami na sever ľudoprázdna dolina Zwieselbachtal, len pár stôp od lyží. Neporušený prašan, mierny sklon, to by som vydržal aj dlhšie. Ale tentoraz nás nečaká chata, Schweinfurter Hütte vynechávame. Nahadzujeme pásy a strmým firnovým výšvihom stúpame na východ do sedla Breite Scharte. Znova spomalený film, mohol som si toho obliecť aj menej a bielu flísku miesto čiernej. Netrúfam si však vyzliecť jedinú ochranu pred silným slnkom. Pijem, ale hlad nemám, počas výstupu som schopný tlačiť iba sladkosti. Až v sedle obedujeme a hľadáme, kadiaľ dolu. Chatu nevidno, zato sa ponúkajú žľaby a aj vrcholy. Na vrchol srdečne kašlem a hľadám cestu v smere gravitácie. Najkrajší zjazd ceého výletu, niekoľko neporušených tienistých svahov. Nechápem, ako sa v tom teple prašan udrží, ale nevadí mi to. Na chate Pforzheimer Hütte klesám na slnečnú terasu a objednávam pre nás Kaiserschmarrn, koláč a potom ešte dva.

Fotky


Schöntalspitze

Budím sa so zvláštnym pocitom v nohách a ten mi vydrží celý nasledujúci týždeň. Hlavne, že raňajky chutia. Sypem si ovos ako pre stádo koní. Od chaty ideme sami a v tieni. Snažíme sa nestrácať výšku pri traverze, ale nakoniec uprednostníme rýchlosť. Zjazdom sa to nazvať nedá, aj keď prašan by bol.

Nahadzujeme pásy a snažíme sa pohybom zohriať, Roman miestami mrkne do navigácie. Tešíme sa na slnko a o chvíľu si zohrievame unavené kosti a pozeráme na kopce pred nami. Hádame, ktorý z nich je náš. Žiadny, sme v nesprávnej doline! Asi sto výškových metrov naviac. Strmý výšvih na ľadovec Zischgenferner sme nepovažovali za správnu cestu.

Po krátkom (peknom) zjazde dávame pásy a dupeme strmším svahom nahor. Tam už to vyzerá lepšie a domov sa asi dostaneme. Na konci je snehový svah stále strmší, až nahadzujeme mačky a lyže na ruksak. Zo sedla Zischgenscharte nasleduje trochu zaujímavého skalného lezenia, zaisteného oceľovým lanom. Z juhu do sedla stúpajú davy ľudí, ale ani rýchle tempo nám nepomáha. Davy tu boli už pred nami a zjazd nestojí za veľa. Najskôr tvrdo, potom rozjazdený prašan, firn, kaša, tráva, blato a sme na parkovisku. Ledva stojím na nohách.

Fotky


Literatúra


HOME - Späť na hlavnú stránkuMartin Černička <dedo @ terminus.sk>
Reklamu mi posielajte na