HOME | Moje túry - MY PEAKS | Novinky sú v RSS: Zillertal, Arco, Hohe Wand, Čo liezť na Peilsteine RSS

Hohe Tauern - Schobergruppe

Hohe Tauern sú rozsiahlou horskou skupinou v rakúskych Alpách. Okrem túry na Großglockner, najvyšší vrchol horskej skupiny a krajiny, sa tu dá v lete aj zime podniknúť veľa zaujímavých výstupov. S deťmi aj bez, na ľadovcoch, na skalách či v lesoch. Alebo na skalách v lesoch.


Wiener Höhenweg cez Schobergruppe 2017

Tento výlet bol náš tohtoročný projekt. Podľa toho som pripravoval deti tak dlho, kým z nich neboli beštie schopné všetkého. Celodenný výstup na chatu na Raxe spojený s lezením, lezenie s lanom aj bez lana, prenocovanie, chatová strava, to všetko nebol problém.

Wiener Höhenweg sa hodí ako prvá túra, má krátke etapy a dlhšie odpoludnia na chatových terasách. Máme nestabilné počasie. Ráno je pekne, ale zberatelia vrcholov na chaty prichádzajú dve-tri hodiny po nás premočení. Hneď prvý deň sme to takmer schytali aj my. Po príjazde do sedla Iselsberg sa zaťahuje, hrmí a my naháňame deti. Tie by radšej zbierali muchotrávky, kŕmili kravy a kone, menej rady by nosili ruksaky. Minútu pred chatou Winklerner Alm začína pršať.

Chata je príjemná, ale láger je spoločný pre všetkých a tak počúvame celonočný chrápací koncert. Prekvapuje ma, že deťom to nevadilo. Ani mne: nutná podmienka pobytu na chatách a v kempoch sú Ohropax, voskové štuple do uší. Dostanete v drogériách. Všetci spoluchrápači majú na ďalšie dni rovnaký program ako my. Dúfam, že ďalšie chaty sú trochu rozdelené.

Na druhý deň je pred nami najdlhšia, prevažne rovinatá etapa. Kravy okupujú strategicky dôležité miesta na chodníku vždy tam, kde sa dá vyhnúť len cez blato. Deti nie sú zvyknuté na ruksaky, aj keď majú len dve kilá. Najväčší problém ale je, keď Lucka zbadá dve jablká u seba a jedno u Filipa. Prehadzujeme teda veci tak dlho, kým nie je spokojná. To býva len vtedy, keď jej ruksak prehodím na môj.

Výhľady sú fajn, deti nepochopiteľne dupú ako na baterky a onedlho sme v sedle, z ktorého vidno našu druhú chatu pri jazerách. Po obede skúmame okolie chaty, ovčiu lebku a pozorujeme ovce v najnemožnejších stenách. Zrejme súťažia, kto spasie najvyššie položené steblo trávy. Nad jazerom Wangenitzsee je visutý most a ferrata. Láka ma, ale skala je šmykľavá a bez výstroje hrozí čľupnutie do jazera. Jazerá - to je vlastne môj tajný hlavný dôvod, prečo som vybral túto trasu.

Na Wangenitzseehütte je neuveriteľne sympatický chatár a dokonca aj potom, čo sebavedomo oznamujem, že sme si miesto nerezervovali. Do roku 2005 som to neurobil ani raz, dnes by už bolo treba. Našťastie sme dostali miesto v zimnom lágri. Chrápači spali niekde inde, chvíľu bol kľud. O jedenástej v predsieni škraboce myš alebo iný hlodavec. Ja som si pritlačil štuple v ušiach, Majka však neprestala dobiedzať, kým som sa nevybral ju pohľadať. Nestretol som ju, ona zasa nenašla naše potraviny. Hneď sa lepšie spalo.

Tretia etapa bola najkrajšia. Od chaty chodník stúpa ešte vyššie do kamenného bludiska. Farebné skaly, výhľady do doliny, viaceré jazierka, sedlo Kreuzseeschartl. Traverz vysoko nad dolinou Debanttal a potom sú dve možnosti. Vybrali sme si tú horšiu, ale kratšiu cez Hohe Gradenscharte. Neodporúčam. Nahor to ide, na severnej strane sa ale zostupuje po strmej suti a hline. Nie je to ťažké, ale všetko sa zosúva. Nasledujú strmé kamenné polia, pod balvanmi je ešte ľadovec. Niedere Gradenscharte je určite krajšia, po pevnej skale. Zato sme na chate prví.

Adolf Nossberger Hütte je v peknom prostredí, ale spanie a chatár nič moc. Hlasná hudba do jedenástej večer. Náš posledný deň, deti chcú stanovať a tak zostupujeme cez Gradental. Aj od parkoviska, na ktorom my ale neparkujeme, je to ešte dve hodiny do dediny Putschall. Našťastie ma vzal miestny chlapík opravujúci cestu a autobusom som dorazil na Iselsberg po auto. Potom späť po rodinu a zase cez Iselsberg do Zillertalu. To je ale už iný príbeh.

Skončili sme v polovici Wiener Höhenweg, ten pokračuje až ku Glockneru a určite stojí za to. Ak nepokračujete, je dobré ísť do doliny až keď jednodňoví turisti zostupujú a nechať sa niekým zviezť k autobusu. V doline Mölltal jazdia každých 30-60 minút. V cestovnom poriadku píšu, že taxi jazdí aj na Gradenalm ráno a večer, ak si ho deň vopred objednáte a za asi 70 EUR na osobu. No neberte to za tú cenu!


Venediger Höhenweg cez Venedigergruppe, 27. augusta 2018

Minulý rok bola na každej chate trochu nervozita. Prišli sme, bolo plno, rezervácia žiadna. Počkajte, možno sa niečo nájde. Vždy sa našlo. Tento rok sme šli na istotu. Nasnežilo meter. Všetko som teda posunul o dva dni. Auto nechávame v Matrei a autobusom dorážame na koniec doliny.

Už druhý rok vláčime dorast po kopcoch, ale vrcholy dosahujeme len pri umývaní zubov (no to je vrchol!). Tentoraz je trasa naplánovaná tak, že inak sa nedá.

1. deň: výstup na Essener-Rostocker Hütte je zaujímavý, s Filipom špekulujeme nad možnosťami bicykla v teréne pri vodopáde. Pri chate sa zdá, že ju ohrozujú ľadovce, ale to je len klam perspektívy. Na terase na stole stojí malý snehuliak - pred dvomi dňami snežilo. Všetky kopce sú zasnežené, najkrajšie severná strana Lasörlinggruppe na druhej strane údolia.

2. deň: cez Türmljoch na Johannishütte. Záver doliny Maurertal je asi najkrajšia časť túry aj pre chromých a vozíčkarov, ktorí ďalej než na chatu nechodia. Všade nad nami ľadovce a pár možností vyjsť na vysoké kopce bez ľadovcovej výstroje. Nabudúce. Stúpanie ubehne rýchlo, v sedle ešte stúpam asi 100 m smerom na Großer Happ. Počas zostupu obzeráme obludne pôsobiacu Kreuzspitze, kam pôjdeme zajtra. Zdá sa, že je tam dosť snehu, no toho každý deň ubúda. Na chatu vedie cesta pre autá, je tu teda plno. Deti zrejme vôbec nie sú unavené a hodinu skáču na trampolíne, potom odklonia potok a skákali by tam dodnes, keby sme ich nehodili do postelí.

3. deň: cez Kreuzspitze na Sajathütte. Na troch rôznych mapách je trasa neznačená, bodkovaná (ferrata) alebo normálne značená. Sme teda zvedaví. Nakoniec je z toho najkrajšia etapa. Výstup po snehu deti zvládli istým krokom, je stopa a mäkko. Za sucha je to len trochu monotónna kopa stabilnej sute. Výhľad je super, vidno kopu projektov na ďalšie roky a životy. Zostup je krásny pomedzi bizarné skaly, modrú hlinu a nasleduje vtipná ferrata. Serpentínami v takmer zvislej stene vedie úzky chodník s lanom sa dostaneme do kotla Sajatkar. Bridlice sa mrvia na piesok a po ňom sa došúchame až na chatu. Tam si deti večer dokonca zalezú na umelej stene.

4. deň: Prechod na Bonn-Matreier Hütte. Pokazilo sa počasie. Vedeli sme o tom a tak sa ponáhľame vcelku nezáživnými trávami po vrstevniciach nad dolinou Virgental. Kŕmime sa čučkami, fotíme svište a neskôr aj počítame hromy. Búrka začala pár minút po našom príchode na chatu, aj nasnežilo. Po búrke sa urobilo pekne a vyrážam fotiť, kolega vyšiel až na Säulkopf. Chata je medzi fantastickými skalnými štítmi a vežami. Škoda, že predpoveď sa nezlepšuje ani na ďalšie dni, pretože nasledujú pekné etapy. Na chate je len pár ľudí, užívame si pohodu a jedno krmivo za druhým. Pri vyúčtovaní sa mi podlamujú kolená.

5. deň: Zostup do Virgenu. Opäť máme šťastie a výdatne zaprší až po príchode na zastávku. Autobus a hurá domov. Znova nechávame nedokončený prechod.

Fotky z Venedigergruppe


Lasörling Höhenweg cez Lasörlinggruppe, 24. august 2019

Deti súrne potrebujú väčšie ruksaky. Celé dni na nich z diaľky musíme pokrikovať, aby nás na každom rázcestí počkali. Nakoniec sa ako jedinému podarilo prehliadnuť odbočku mne.

Minulý rok sme vo Venedigergruppe navštívili prvú trojtisícovku a zistili, že vrcholy sú dobrá vec. Ja som to vedel už dávno, teraz na to prišli aj deti. Tak ideme na to, do programu som ich zaradil viac.

Kvôli klimatickej katastrofe už cestujeme výlučne vlakom. Nechápem, kde som posledné desaťročia mal hlavu a ako som sa mohol každé leto nervovať v plechovke na diaľniciach. Tento rok s nami cestoval aj brat Tomáš s rodinou a naša mama, vo vlaku sme sedeli spolu a cesta ubehla rýchlo. Podľa online plánovača je cesta autom rýchlejšia, ale to je zlý vtip! Minulý rok bola hodinu zápcha pri Katschbergu a 40 minút v Lienzi. Prší? Vlak ide ďalej. Deti potrebujú toaletu? Vlak ide ďalej. Naopak, celkom dobrý vtip je plánovaný odchod autobusu minútu pred príjazdom vlaku do Lienzu. Vyriešil to deväťmiestny taxík za podobnú cenu.

Výstup na Clarahütte. Prvé tri dni je počasie stabilne divné: ráno dokonale jasno, od jedenástej zamračené a poobede mrholenie. Aj výstup na Clarahütte bol trochu vlhký, ale vodopády dostali správnu náladu. Oproti nám ide motorkár s dvomi čerstvo zastrelenými kamzíkmi a ženu so svišťom. Neskôr ešte stretávame partiu pripitých fajčiacich poľovníkov pri ich búde. Láska k prírode má mnoho podôb.

Ahrner Kopf 3051 m. Pred odchodom som študoval vrcholy nad chatou - Quirl, Ogasilspitze a Steingrubenkogel. Vyzerajú lákavo, ale strmé trávnaté svahy ma odradili. Správne rozhodnutie, koncom týždňa sa tu stala nehoda. Vyšli sme hore dolinou pozrieť ľadovce a bivak Philipp-Reuter-Hütte. Tu lenivá (väčšia) časť výpravy zakotvila. Tomáš, mama a ja sme vyšli do sedla Vorderes Umbaltörl. Skümam hrebeň na sever na Ahrner Kopf, je to zábavné, ľahké lezenie po veľkých blokoch. Na diaľku navigujem Tomáša, ktorý na hrebeň dorazil o vežu južnejšie a skúša zlaniť bez lana. Nakoniec to otočil, aj tak nás dobehol ešte pred vrcholom. Potom už len zmoknúť a klasicky hnusná rakúska kuchyňa na chate.

Prechod na Reichenberger Hütte, Keesegg 3173 m. Cesta začína zostupom a štyri deti miznú vpredu ako vystrelené z praku. Ani stúpanie ich už nespomalilo. Dabertal je kilometer hlboko zarezaná dolina, vrcholy sú od seba kilometer. Pod nami sú neuveriteľne strmé trávnaté svahy. Čudujem sa, že sa svište na nich udržia. Po daždi by som čakal naplavené tučné telá niekde pri potoku. V sedle Daberlenke sa rozdelíme, vrcholový tím smeruje do oblakov na Keesegg, najvyšší vrchol Panargenkamm. Trochu lezenia po jeho severnom hrebeni, suťový traverz vpravo a trochu napínavé hľadanie cesty v hmle v hornej časti. Výstup je vcelku logický, napravo od zvyšku ľadovca, potom zas vľavo blízko východného hrebeňa. Ide to dobre, bloky sú pevné a na vrchole je trochu lepšia viditeľnosť. Zostup volíme priamo po hrebeni, sú tu mužíci a žiadna suť. Náhle sa mužíci stratia, je to strmšie, vždušnejšie a neolezený mach šmýka ako mydlo. Ja zliezam priamo niečo, o čom sprievodca tvrdí II+, ale to asi len za sucha. Tomáš s mamou volia krátky suťový žľab vpravo. V sedle beriem ruksaky a kto stihol uschnúť, pred chatou znova zmokol.

Prechod na Lasörlinghütte a Lasörling 3098 m. Dnes bude treba hlavne silnú psychiku. Prvé sedlo je veľmi blízko, veľkým krikom zastavujem dve najmenšie deti, aby neutekali na vrchol. Druhé sedlo najväčšie a teda najlenivejšie dieťa frfle. Pri pohľade na tretie sedlo a vrchol s klesaním 300 m a stúpaním 800 m sa Majka nesmelo pýta, kam vedie tá druhá značka. Hovorím, na chatu. Na našu? Hej, ale tadiaľ nemôžeme ísť. Prečo? Lebo by nebol vrchol. Ja tadiaľ ísť môžem, zhodnotila Majka. Vrcholová partia teda berie dve úbohé osemročné deti, ktoré nám v stúpaní ďaleko utekajú, klesáme a stúpame. Záver pod hrebeňom je strmý a pekne zakáblovaný, ale plný voľných blokov. Je lepšie držať sa spolu. Na hrebeni je kúsok lezenia, neexponované, pevné, ľahké, zábavné. Lasörling je ale suťovisko. Už toho stúpania mám trochu dosť, ale kým žujem datľové tyčinky, ide to.

Prechod na Zupalseehütte a hrebeň Donnerstein, Griften a Legerle. Ako každý deň, aj dnes je túra veľmi pestrá a nenudíme sa. Hrebeň je síce trávnatý, ale obsypaný skalami a zaujímavo exponovaný. Na zadku by sa asi za pár sekúnd dalo zísť až do dediny v Defereggental. Pohľadmi na Venedigergruppe kontrolujeme trasu minulého roka, na každom minivrchole sedíme a pozeráme. Lasörling je už neuveriteľne ďaleko, Keesegg a Rötspitze už takmer nevidno. Zostup a koniec výletu prichádza priskoro - hoci napríklad Lucka by uvítala aj kratšiu trasu alebo prenosný gauč a knihu do ruky. Kto má čas a počasie, mal by po hrebeni pokračovať na Zunigalm, tam sa charakter pohoria opäť trochu mení k drsnejšiemu.

Originálny Lasörling Höhenweg prechádza trávnaté svahy ďalej na severe, ale mne sa to viac pozdalo cez vysoké sedlá, chaty a vrcholy. Ahrner Kopf a Lasörling zvládnu aj deti, Keesegg nie.

Fotky z Lasörlinggruppe

Informácie

Hohe Tauern sú zo všetkých strán dobre dostupné vlakom, autobusom a taxíkmi. Autom už sem nepôjdeme. Tým sa ponúkajú zaujímavé prechody zo severu na juh, východu na západ, atď. Nemusíte sa vracať k autu a ušetríte nervy v zápchach.


HOME - Späť na hlavnú stránkuMartin Černička <martin @ cernicka.eu>
Reklamu mi posielajte na /dev/null